Terra [The 100 FF]

XIX. All of the stars will die

Arran

Kráčal lesom s rukami vo vreckách a v hlave si premietal tú istú chvíľu stále dookola.

Cítil jej horúcu a spotenú pokožku, keď ju rýchlo zdrapil. Cítil jej napnuté a stuhnuté svaly pod svojimi dlaňami, keď sa mu chcela vymaniť zo zovretia. Dokonca cítil aj pulzovanie v rane, ktorá mu zostala po jej zuboch na zápästí.

Neovládol si sa. Zasa. Bola to tvoja chyba.

Deň čo deň som vo svojom vnútri bojoval s takýmito myšlienkami, ktoré sa už ako tak stali súčasťou jeho samého. Boli s ním na Arche v zariadení pre osirotené deti. Boli s ním, keď sa stalo to, čo ho zavrelo do cely a boli s ním aj keď bol tu, na Zemi. Boli s ním vždy, za každých okolností, poslušné a navždy verné.

Nechcel som jej vraziť, no musel som, aby som zabránil ďalšiemu násiliu, opakoval si vždy v duchu. Vytiahol si ruky z vreciek a hľadel na svoje dlane. Potom ich zaťal do pästí, až mu vystúpili žily.

Toto som ja. Toto je moje pravé ja, nech robím čo chcem.

Bolo mu z toho zle, nemohol sa na svoje päste ďalej pozerať a tak ich ihneď skryl do vreciek. Zamieril k útesu, odkiaľ skočila Charlotte. Poprechádzal sa po jeho kraji, hľadel dolu a cítil sa neuveriteľne ľahko, akoby pri každom závane vetra mal spadnúť.

Preto sa radšej vzdialil a vošiel hlbšie do lesa. Stmievalo sa a Arran nemal čo robiť. Spal vo výsadkovej lodi s ďalšími deväťdesiatimi štyrmi deťmi, kde boli na sebe natlačení ako sardinky v konzerve. Minimálny osobný priestor a chrápanie. Teda minimálny odpočinok a ráno kruhy pod očami, ako keby ste žúrovali do skorého rána.

Po ceste obdivoval rastliny, ktoré si ešte nevšimol, sledoval stromy, ktoré poznal z učebníc a porovnával ich so spomienkami. V realite boli však vždy oveľa krajšie a zaujímavejšie.

Napokon si však cestou späť k táboru všimol niečo, čo tam včera a ani predvčerom, keď sa vracal tou istou cestou, nebolo.

Na zemi v tráve ležalo telo človeka. Vyzeralo nehybne, no Arran však spozoroval, že sa mu dvíha hruď. Keď zvedavo podišiel bližšie a uvidel slúchadlá na ušiach, spoznal v ňom Terru.

Ležala na chrbte, hľadela na oblohu, na ktorej sa zjavovali hviezdy a v očiach sa jej odrážala zvláštna apatia. Ruky mala zložené na bruchu, akoby ležala v truhle. Trochu placho sa priblížil ešte bližšie a čakal len na to, kedy vyskočí ako struna a zloží ho na zem v domnienke, že je dáky násilník.

Bol blízko, špičky topánok mal asi meter od nej. Zbadala ho, naklonila hlavu smerom k nemu, nezaujato naňho pozrela a potom zrak obrátila späť k nebu.

Ostýchavo si k nej prisadol. Pokrčil kolená pred seba a oprel si ruky.
„Prechladneš," ozval sa po chvíli. Ona ho však cez slúchadlá nepočula.

Ktovie, čo teraz počúva? O'Connels, Nirvanu, Baccaru...? spomenul si na niektorých, ktorých si pamätal.

Zrazu si zložila slúchadlá z uší, no nespúšťala pohľad z oblohy. Potichu vzdychla. „Odtiaľto vyzerajú nádherne," povedala takmer šeptom. „No aj tak sú to len obrovské horiace gule, zmes chemických reakcií. A každá z nich raz aj tak zanikne."

Pozrel na nočnú oblohu. Dnes svietili hviezdy jasnejšie než inokedy, majestátne žiarili v čierno-čiernej temnote ako posledné záchytné body svetla a nádeje. Chápal, ako nízko sa Terra musela cítiť.

Ako to môžem chápať, veď ju ani nepoznám, povedal si v duchu, no niekde v kútiku duše vedel, aké to je, byť takým maličkým a nenápadným. A zúfalo naťahovať ruku za nedolapiteľným a nedosiahnuteľným.

Jediné čo mu však nešlo do hlavy bolo, prečo to Terra robí. Prečo leží na studenej zemi, hľadí ktoviekam medzi hviezdy a túži po pocite menejcennosti? To robil poväčšine len Arran.

„Čo tu vlastne robíš?" spýtal sa, aj keď nedúfal, že od nej dostane nejakú odpoveď.

Stisla pery. „Neviem," odvetila s výdychom. „Myslím na Charlotte, na Murphyho, Bellamyho a Wellsa. Lenže Charlotte a Wells sú mŕtvi a skoro zabudnutí, Murphyho vyhostili a pomaly naňho už tiež zabudli. Teraz som tu zostala už len ja a Bellamy. A akosi sa s tým nedokážem zmieriť."

„Vyčítaš si to všetko, čo sa stalo?"

„Neviem,"

Aj keď Arran vedel len zlomok toho, čo sa v jej živote stalo, mal pocit, akoby sa oni dvaja (aj keď nemali v podstate nič spoločného), ocitli vždy na nesprávnom mieste v nesprávnom čase. Keď ho naháňal ten zver a postrelili ho, musela mu poskytnúť strechu nad hlavou. Zachránila mu život pred smrtiacou hmlou, Arran jej na oplátku zabránil v tom, aby zabila Charlotte. Iróniou v tomto všetkom bolo akurát to, že si z každých tých momentov pamätal len kúsok.

Ako aj ten deň, keď sa dostal do väzenia.

Samozrejme, bol to deň ako iný deň, no zanechal v ňom aj doteraz istú jazvu na duši. A tej sa nikdy nezbaví.

Nechcel na to myslieť, ale ako naschvál, Terra mu nečakane položila práve túto otázku.

„Ako si sa vlastne dostal do lochu?"

Stuhol a zmeravel. Zasvrbeli ho dlane a nervózne si ich pošúchal. Ani si nestihol uvedomiť, že vyhŕkol: „Ukradol som peniaze,"

Terra zvraštila obočie a vrhla po ňom prekvapený pohľad. „Ukradol?"

Preglgol a prikývol, cez hučanie krvi v ušiach ju ledva počul.

Napokon ľahostajne mykla plecom. „Aj na to vyzeráš,"

To ti ďakujem, bleslo mu mysľou.

„A na čo si kradol peniaze? Čo tvoji rodičia?" spýtala sa ho so zvedavým záujmom, čo ho trochu vykoľajilo. Terra, ktorú poznal doteraz nebola veľmi zhovorčivá.

Uvedomil si však, že len nikdy nechcela hovoriť o sebe. A tak tomu bolo aj teraz, keď sa pravdepodobne pokúšala svoje nezbedné myšlienky zaujať niečím iným. A tou obeťou bol práve on.

„Nemám rodičov," odpovedal pravdivo a hruď mu náhle stiahla úzkosť. „Zomreli, keď som bol ešte malý. Vlastne si ich ani nepamätám."

Terre sa v očiach zableslo niečo podobné ľútosti, hneď to však zmizlo, akoby sa to snažila potlačiť. So široko otvorenými očami naňho hľadela. „Takže si vyrastal v sirotinci?"

„Dalo by sa tak povedať,"

Terra na to už však nič nepovedala, zrak obrátila k oblohe. Slúchadlá si na uši späť nedala.

Arran ju chvíľu sledoval. Nakoniec si ľahol k nej, nie však blízko, aby náhodou nenarušil jej osobný priestor a tak preťal neviditeľné puto, ktoré spolu práve nadviazali.

Tiež sa zahľadel na oblohu posypanú žiarivými hviezdami. Vtedy ich preťal letmý záblesk padajúcej hviezdy.
,,Želaj si niečo, padá hviezda," ozval sa a ukázal prstom na oblohu.
Terra si odfrkla, dala mu tým jasne najavo, že takým hlúpostiam ani trochu neverí. Arran však v tomto prípade neveril jej. Pozeral na ňu, aj keď ona mu nevenovala pozornosť a v duchu si zaželal.
Potom sa obrátil späť k oblohe a pomyslel si, že pre nich - nenápadných a malých, sú hviezdy v konečnom dôsledku samy sebe z diaľky navlas podobné a nedokázal rozlíšiť jednu od druhej. A preto by nikdy nechcel byť jednou z nich.