Terra [The 100 FF]

IV. Caught up in my dreams and forgetting

So zaťatými zubami pchala spací vak do ruksaku a spolu s ním aj ostatné zásoby ako fľaša vody a pár proteínových tyčiniek. Nakoniec si za opasok strčila nôž a prehodila si ruksak cez plece.

„Kam chceš ísť?" Zastala a obrátila sa. Z kríkov vyšiel Bellamy. Na počudovanie bol sám. Nemal pri sebe žiadnu zbraň, len holé ruky, ktoré mal strčené vo vreckách gatí.

Terru prekvapil. On bol posledný, koho tu čakala. Naklonila hlavu do strany. „Niekam, kde nebudeš ty," odvetila.

„Hej," pristúpil k nej a chytil jej rameno. „Nechcel som. Prepáč, vlastne som dúfal, že sa ku mne pridáš..."

„Čože?!"

„Áno. Murphy mi hovoril čo..." Preglgol. „Za čo si sa dostala do lochu..."

„Lenže to neznamená, že tí najhorší sa k tebe pridajú," prerušila ho náhle a vymanila sa z jeho zovretia. „Nemienim sa obracať dozadu. Čo bolo hore to zostalo hore. Dostala som príležitosť začať nový život a chcem ju naplno využiť."

„A preto chceš odísť?" spýtal sa.

Odmlčala sa. „Odchod je pre mňa najlepším riešením," odvetila napokon ticho.

Bellamy pokrútil hlavou. „Aj ja som najprv pomýšľal na odchod," povedal. „Chcel som s Octaviou odísť niekam ďaleko. Kde by sme konečne nemuseli myslieť na to čo bolo - ako si povedala, čo bolo hore zostalo hore."

„A čo ti v tom bráni?"

„Povinnosť," odvetil. „Každý máme povinnosti. Aj ja ich mám, v prvom rade voči Octavii. No zistil som, že aj títo ľudia potrebujú pomoc. Chcú... túžia po novom živote a myslím, že im ho môžem poskytnúť. Iba spolu môžeme ten život začať."

Tentoraz Terra pokrútila hlavou. „Lenže ty nevieš ako sa cítim vždy, keď pomyslím na minulosť. Oni všetci mi ju pripomínajú."

Okolo nich presvišťal vietor a rozfúkal lístie na stromoch. Bellamym to ani nepohlo, zatiaľ čo Terra zdvihla zrak ku korunám stromov. „Každý sa dostal do väzenia za veci, za ktoré sa možno hanbí," prehovoril. „Každých tam dostala minulosť. Nemusíš však kvôli nej odchádzať. Postav si múr. Postav ho okolo seba a nepusti za ňu minulosť. Tá ti za to trápenie nestojí."

Obidvaja zmĺkli. Terra odvrátila zrak od jeho pohľadu, ktorý na ňu neustále upieral, a uprela ho na pohyb za kríkmi v tábore. Hemžilo sa to tam kriminálnikmi, ľuďmi, ktorí zabili a ktorí ukradli, ktorí vedia čo je to smrť ich blízkych. Aj ona bola jednou z nich. Patrila k nim. Koľkí z nich predsa sedeli v celách susediacich s ňou?

Obrátila sa k Bellamymu. „A prečo mi to hovoríš? Veď ty nie si predsa zločinec," prehovorila.

Bellamy sa uškrnul. „Už som asi spomínal, že chcem aby sa ku mne pridala,"

A vtedy sa Terra rozosmiala. Nesmiala sa poriadne dlho, vlastne sa ani nepamätala kedy to naposledy bolo. Keď sa však dosmiala, pocítila obrovskú úľavu a radosť. „Si prefíkanejší ako som si myslela," povedala s úsmevom. Znovu hodila očkom k stovke v tábore. „Dobre, presvedčil ma chalan, ktorý nie je zločinec. Na tomto sa budem smiať do konca života."

„Tak berieš?" Bellamymu sa spokojne zaiskrilo v očiach. „Budeš mať vlastný stan a ak chceš, zoženiem ti aj dákeho asistenta."

„Počkať... asistenta? A to čo budem robiť?"

Bellamy mykol plecami. „Proste vládnuť a rozkazovať," odvetil. „Tak platí?" Vystrel k nej ruku.

Terra sa ušknula. „Platí," Natiahla k nemu ruku a stisla mu ju.