Terra [The 100 FF]

V. Change is a powerful thing, I feel it coming in me

Stan bol menší než výsadková loď, no Terra si bola istá, že bude oveľa lepší ako premočený spací vak. Polohou jej vyhovoval, nebol ani ďaleko od tábora, ale ani nie veľmi blízko, takže rozhovory ostatných začula len letmo.

Ako tak sedela na skladacej posteli, premýšľala nad tým, či by predsa len nemala začať ľutovať svoje rozhodnutie.

Marcus Kane bude zúriť. Pri tej myšlienke sa mykla. Bola naňho nahnevaná, nenávidela ho. Za to, že sa jej nezastal a za to, že zradil jej rodinu. Keby nebolo jeho, jej otec by možno ešte žil. No za to si spomenula na ich posledný rozhovor.

Terra presedela celú noc na zemi pri dverách svojej cely, chrbtom sa opierala o posteľ. Civela na prázdnu stenu a hlavou jej hmýrili spomienky. Ani slzu nevypustila a ani oka nezažmúrila.

„Hej," šepol niečí hlas.

Terra vedela komu ten hlas patrí - chalanovi v cele oproti s ceduľkou SUBJEKT 47, J. M. na dverách. Nezdvihla zrak.

„Hej," ozval sa druhý raz. „Spíš?" Toto zopakoval ešte niekoľko krát.

Terru dohnal k zúrivosti. Tá však len naklonila hlavu a slabým hlasom povedala: „Ľudia väčšinou ležia keď spia,"

Chalanovi do očí padol prameň dlhších čiernych vlasov. „Počul som, že si zabila svoju vlastnú mamu a potom zopár chlapíkov v laborke,"

Ruka sa jej automaticky zaťala v päsť. „Drž hubu, kretén," povedala zdanlivo pokojným hlasom.

„Nie som zvyknutý držať hubu," odvetil chalan. „Ten pred tebou bol výrečnejší. Škoda, pred tromi dňami oslávil osemnástku." Chalan vzdychol, okolo ruky si motal malý kúsok špagátu. „Krásny darček k osláveniu dospelosti, nemyslíš? Dúfam, že mne za dva roky aspoň upečú koláč a nechajú na stole fľašu whiskey. Nechcem byť triezvy, keď ma uspia."

„Snívaj s nami," odvetila Terra. „Také potešenie nám nedoprajú. Budeš rád, že sa budeš môcť nadýchať odpadových plynov. Myslím, že to ťa omámi na nejaký ten čas, než si pre teba prídu."

Chalan sa zasmial. „Mimochodom, som John Murphy. A ty?"

Terra naňho fľochla. „Terra Hightonová,"

Murphy sa uškrnul. „Aj by som ti podal ruku, keby do nás potom nevpustili elektrošoky. Už som to skúšal a nebolo to príjemné. Aspoň, že nám dovolia sa potichu rozprávať."

„Aj tak nás odpočúvajú," nadhodila Terra s povzdychom.

Murphy mykol plecami. „Mne sa huba nezavrie len tak. Ibaže by mi vyrezali jazyk."

Vtedy sa na chodbe ozvali kroky. „Chcel by si, Murphy?" spýtal sa Marcus Kane. Kráčal v spoločnosti dvoch strážnikov s puškami.

Murphy prekvapene nadvihol obočie, venoval jej krivý úsmev a stiahol sa. Marcus sa zastavil pred jej celou. Keďže sedela na zemi, bola nižšia než on a tak naňho zo zeme hľadela, ako sa nad ňou týči.

„Terra," oslovil ju s výdychom.

Terra v tej chvíli potlačila vzlyk, no tvárila sa nevýrazne. „Sami si za to mohli," povedala priškrtene.

Marcus prikázal strážnikom otvoriť celu. Mreže sa pomaly otvoril a Marcus vstúpil dnu. Strážnici chceli vojsť za ním, no Marcus ich pohybom ruky nechal vonku. Potom sa mreže zatvorili a s nimi aj zvukotesná stena.

Zostali samy, v tichu. „Videli ťa," povedal Marcus.

Terra nervózne kreslila krúžky prstom na podlahu. Živila v sebe nádej, že Marcus ju vypočuje a všetko sa vysvetlí. Potom ju pustia a keďže nemala už žiadnu rodinu, Marcus si ju vezme k sebe, tak ako sľúbil jej rodičom. Všetko bude v poriadku.

„Zabila si päť ľudí," začal Marcus a autoritatívne si založil ruky v bok. „A k tomu ti pripisujú aj Stephaninu smrť."

„Ju som nezabila," namietla Terra rýchlo.

„Stephanie ležala v kaluži krvi a teba našli s nožom v ruke,"

„Nezabila som mamu," vyhŕkla a do očí sa jej natlačili slzy. „Našla som ju tak."

„Ale čo ten nôž?"

Terra zaťala sánku. „Marcus, nikdy by som nebola schopná zabiť svojich rodičov. Veríš mi?"

Marcus vzdychol. „Ale čo tí vedci?"

„Black bonzol môjho otca, že predával lieky na čiernom trhu a Markson sa mu vyhrážal. Dostali, čo si zaslúžili."

„Od smrti tvojho otca sa správaš čudne," skonštatoval napokon so sklamaných výrazom.

Terra vydýchla a prehrabla si rukou vlasy. „Neviem, ktoré dieťa sa správa normálne, keď mu zomrie rodič."

Marcus sa zhlboka nadýchol a sadol si na jej posteľ. „Tvoj otec spáchal neodpustiteľný čin a aby tu bol poriadok, musíme sa riadiť zákonmi."

„Zákonmi, ktoré ste si vymysleli," utrúsila opovržlivo. „Zákony, ktoré nariaďujú, aby ste zabíjali deťom ich rodičov."

„Stáva sa to," namietol Marcus. „My nemáme v úmysle ich zabíjať zo zábavy, robíme to, lebo musíme. Otca nezabili len tebe, Terra. Pozri sa na ostatných tu v celách a spýtaj sa ich, koľkí stratili aj oboch rodičov, pretože sa dopustili závažných zločinov?"

Terra mlčala so stisnutými perami, potláčala slzy. Bolo to pred týždňom, no i tak ešte stále cítila otcov dotyk, predtým ako ho vypustili. Za zatvorenými dverami počula mamine vzlyky a videla jej oči podliate krvou od neustáleho plaču. Cítila krv na svojich rukách, lepkavú a tmavočervenú. V spomienkach sa stále vracala k tomu, ako stála za sklenými dverami a sledovala posledné okamihy života bývalých otcových kolegov.

Marcus na ňu hľadel, akoby očakával jej priznanie. Zdvihla k nemu pohľad, no už to nebol ten ako predtým, zranený a zlomený, prosiaci o milosť. Jej pohľad bol tvrdý a neoblomný, ako pohľad vraha.

„Tak vypusti aj mňa," prehovorila. „Poprav aj mňa. Ak si bol schopný urobiť to môjmu otcovi, so mnou to nebude žiadny problém, však?"

Marcus otvoril ústa, aby povedal niečo na svoju obranu, no rozmyslel si to. Možno bol presvedčený, že to už nebude mať nijakú cenu.

Keď odchádzal, Terra naňho hľadela, zúrivo a nenávistne. Predstavovala si, ako doňho zabodáva nôž, ako sa z neho valí krv.

A vôbec jej to nerobilo problém. Nebola znechutená, ale bola šťastná.

Možno ju to vnútri zmenilo. Možno sa z nej stal nový človek. Terra to však počas svojho pobytu v cele nevnímala. Neuvedomovala si, že si predstavuje a túži po veciach, ktoré by jej nikdy predtým nenapadli. Akoby odvtedy, čo stlačila tlačidlo na zabránenie prísunu kyslíka a zatvorila dvere na laboratóriu, kde pracovali nič netušiaci chemici, zabila aj to dievča, ktorým bola predtým.

Nevnímala čas. Každý deň nechtom vyškrtla do steny čiarku, no nepočítala ich. A ani po dvoch rokoch, keď po ňu prišli, ich nespočítala, aby zistila, koľko prekliatych dní plných snívania o pomste strávila v tej cele, ktorá bola vždy oproti Murphyho.