Terra [The 100 FF]

XIV. The violence caused such silence

Terra znovu zabodla lopatu do zeme, sekala korene a hádzala zem na jednu kopu. Vyčerpane vydýchla, oprela sa o lopatu a utrela si pot z čela. V ušiach jej hrali pomalé slová piesne a hlboký hlas speváčky ju bodal v ušiach.
Another head hangs lowly, child is slowly taken...
Terra sa znovu pustila do práce.
And the violence caused such silence, who are we mistaken...
Pichlo ju v ramene, zmraštila tvár od bolesti a prestala.
But you see, it's not me, it's not my family...
Smrkla, vlhkosť, ktorá sa vznášala vo vzduchu po hustom daždi jej liezla pod bundu aj pod kožu.
In your head, in your head they are fighting,...
Spomenula si, ako si prisahala, že už sa na ten prehrávač ani len nepozrie. A predsa mala teraz na ušiach slúchadlá a počúvala skladby, ktoré nik nepočúval aj sto rokov. Nemyslela však na rodičov a ani na Archu.
With their tanks and their bombs, and their bombs and their guns,...
Z hrdla sa jej vydral kašeľ a dala si ruku pred ústa. Znovu smrkla a začala kopať.
In your head, in your head they are crying,...
Terra dokopala a letmo si prezrela svoje dielo: plytkú jamu, ktorá mala byť hrobom. Odfrkla si a stisla si boľavé rameno.
In your head, in your head,...
Ozvalo sa zakašľanie, ktoré Terra počula aj cez slúchadlá. Od ľaku si ich strhla dolu a skryla do vrecka. Hudba stále hrala v jej vrecku, ale tak ticho, že sa ani nedali rozoznať slová.
Potiahla nosom a zdvihla zrak ku Clarke. Prekvapila ju jej prítomnosť, aj keby asi ani nemala. Clarke sa poznala s Wellsom oveľa dlhšie, ako Terra.
Mala po očami kruhy, ktoré si buď nevšimla, alebo sa jej ich nepodarilo skryť. V ruke niesla akési kvety, boli fialové.
Fialky, prebleslo Terre mysľou. Utrela si nos. „Ešte to nemám hotové," povedala.
Clarke sa jej pozerala priamo do očí. Terra mala tušenie, že to bolo najmä preto, že sa nechcela pozerať na Wellsovo nehybné telo zakryté plachtou. „Prišla som ti pomôcť," vyhlásila, no hlas jej preskočil.
„Možno by si to nemala vidieť," skonštatovala Terra opatrne.
„Na tom nezáleží," utrúsila Clarke. Podišla k Wellsovmu telu, fialky položila vedľa seba na zem. Zaprela sa do jeho tela rukami, pokúšala sa ho dostať do jamy.
Terra vypla prehrávač vo svojom vrecku a podišla jej na pomoc. Spolu ho dostali do jamy. Potom schytila Terra lopatu do rúk, aby ho mohla späť zahrabať. Zastavila ju však Clarke.
„Počkaj, mohla by som?"
Terra jej, aj keď neochotne, podala lopatu. Sledovala, ako Clarke nabrala zem z kopy a hodila ju na Wellsovo telo. Terra si všimla, že sa jej trasú ruky, no rozhodla sa nezabŕdať. Vedela, aké to je stratiť niekoho, kto ti je najbližší.
Pozorovala, ako sa Wellsovo telo postupne strácalo pod vrstvou hliny a kamenia a premkla ju ľútosť. Takýto osud si nezaslúžil. Lenže aké máme právo rozhodovať o osude druhých?
Prirodzené, zodpovedala si na vlastnú otázku. Vrahovia a kriminálnici, tí všetci, my všetci rozhodujeme o osude iných. A ten, kto zabil Wellsa sa proste rozhodol, že to tak chce. A nič netušiaci Wells sa musel svojmu osudu podriadiť.
Terru to znechutilo. Všetci hovorili, že to boli zemšťania. Dokonca sa rozšírili reči o tom, že teraz budú jedného po druhom zabíjať, až z nich nezostane posledný. A pretože sa im nepodarilo zabiť Jaspera, zabili Wellsa. Bola to však prehnaná teória.
Terru však zžieral hnev, ktorý v nej živil oheň nenávisti a túžby po pomste. Čo si o sebe tí divosi myslia? Nemajú žiadnu výchovu a žiadne cítenie pre civilizovaný život. A to si hovoria ľudia? Podľa toho čo robili, nemali ďaleko k zvieratám. Nepoznajú snáď slovo rozhovor alebo komunikácia? Ktovie ako vlastne komunikujú. Možno ani nerozprávajú, len na seba mučia a hulákajú, pískajú a revú. V tom prípade by snaha o nejaký rozumný rozhovor padla a Terra na nich v žiadnom prípade nemienila mučať.
Nepoznala Wellsa síce dlho, no nechcela to nechať tak. Chcela niečo robiť, no ani za svet nedokázala niečo vymyslieť. Mali lepšiu orientáciu na Zemi, vyrastali tu, narodili sa tu. To oni tu boli tí votrelci.
Lenže ak chcú spolu nejako nažívať, budú musieť nájsť spoločnú cestu a Terra bola presvedčená, že sa to napokon aj tak skončí bojom a zabíjaním. Tak ako vlastne každý vážny problém.
Clarke zhrnula posledné zvyšky zeminy na hrob a zabodla lopatu do zeme. Zdvihol sa studený vietor a Terra si privinula bundu bližšie k telu a striaslo ju.
Clarke sa sklonila po fialky a čupla si k hrobu. Chvíľu akoby váhala, či ich tam má zasadiť alebo nie. Či sa k tej ponurej sivastej farbe zeme budú hodiť.
Fialová sa dáva na hroby, je to farba smútku, chcela povedať Terra, aby ju k tomu povzbudila. Na poslednú chvíľu si to však rozmyslela a usúdila, že by to možno nebolo veľmi vhodné.
Clarke napokon rukami vyhrabala malú jamku sama, aj bez Terrinej morálnej podpory. Potom do nej vložila trs fialiek a zahrabala jamku. Letmo sa dotkla fialových lupeňov a potom si zložila ruky do lona. Hodnú chvíľu hľadela na hrob.
Terru znovu pochytil kašeľ. Odvrátila sa a keď sa znovu obrátila späť, Clarke už stála na nohách. Plecia mala zhrbené, akoby niesla ťarchu celého sveta. Keď sa ozvala, hlas mala zachrípnutý.
„Poznala si ho?"
Terra zaskočene stíchla. „Ani nie," zatiahla pomaly a opatrne. Odkašľala si. „Vlastne som sa s ním rozprávala len pár krát."
Clarke nereagovala. Terra sa nenápadne a neohrabane naklonila na jednej nohe do strany, bola zvedavá, či Clarke plače. Stratila však rovnováhu, zamávala rukami vo vzduchu, aby nespadla. Zatackala sa dopredu, našťastie našla rovnováhu. Vyrovnala sa a nenápadne si napravila bundu s červeným rumencom na tvári.
„Na to, že si vraj zabila päť ľudí si celkom tichá," utrúsila Clarke nezaujato.
„Tichá voda brehy myje," odvetila Terra naspäť. Potiahla nosom a smrkla.
„Ďakujem," hlesla Clarke a obrátila sa k nej. Terra sa skoro zľakla, vyzerala, akoby práve vstala z hrobu. Od plaču mala fľakatú červeno bledú tvár, plač jej prehĺbil aj kruhy pod očami.
Terra rýchlo zamrkala. „Máš za čo. Pomohla si Arranovi."
Clarke sklopila pohľad a obrátila sa na odchod. „Aspoň niekomu," zamrmlala.