Terra [The 100 FF]

I.

„To – je úžasné!" zvýsklo vedľa nej akési dievča.
Terra Hightonová musela uznať, že to úžasné bolo. No mala pre to lepší výraz – nečakané...
Von z výsadkovej lode vyšla posledná. Nadýchla sa, do pľúc nabrala toľko vzduchu koľko sa len dalo. Kyslík jej prúdil cievami, zreničky sa jej od vzrušenia rozšírili a ruky roztriasli.
Som na Zemi.
Počula spev vtákov v korunách stromov, ktorých lístie boli ešte zelenšie ako si ich predstavovala. Niekde zurčal potôčik, nad nimi sa preháňal v silných poryvoch vietor.
Som na Zemi, zopakovala v duchu, akoby tomu nemohla uveriť. Potlačila výkrik radosti, ktorý sa jej dral z hrdla. Ostatní väzni sa rozpŕchli po lese, výskali, jačali, kričali a niektorí dokonca aj vypustili pár sĺz. Iba ona stála na kraji a aj keď potláčala ohromenie a radosť, skrývala ich za kamennou maskou dievčaťa z väzenia.
Nezabudni kto si, povedala si v duchu, sadla si na nízky peň na okraji malej čistinky a nenápadne pohladila jeho kôru. Bola hrboľatá, presne ako na obrázkoch, no nečakala, že až taká drsná. No aj tak sa jej páčilo dotýkať sa jej.
Toto miesto ju očarilo, aj keď si to nechcela priznať. Zem, opakovala si v duchu. Bála sa, že len čo zavrie oči a znova ich otvorí, zobudí sa v tej chladnej cele na Arche, späť vo svojej klietke.
Dva roky. To bol čas, ktorý tam prežila. Teraz mala osemnásť a stála nohami na pevnej zemi, obklopená ozajstnou prírodou. Aj keď vedela, že mala byť už dávno mŕtva.
Zdvihla pohľad. Pozeral na ňu chlapec. Mal tmavú pokožku a oči sa mu leskli. Možno to boli slzy, alebo sa mu od nich tak odrážali slnečné lúče.
Wells Jaha. Potlačila nutkanie vrhnúť sa naňho a vydriapať mu nechtami oči. Vedela totiž, že ukončiť jeho život tak krátko po spoznaní Zeme by nebolo fér. Ak sa jej však zajtra dostane pod ruky, čaká ho krutý osud.
Za všetko mohol len jeho otec. On ich zavrel do väzenia, ona ich mnohých popravil vypustením do vesmíru a to on ich sem poslal, aby nemusel obetovať svojich ľudí a verných psíčkov. No najväčšiu zásluhu na jej uväznení mal Marcus Kane, pravá ruka kancelára.
Pri spomienke naňho jej zovrelo hrdlo a zaťala ruky do pästí. Bol to priateľ... priateľ mojich rodičov...
„Ahoj,"
Strhla sa. Týčil sa nad ňou kancelárov syn a tvár mu zdobil úsmev. Aj keď boli jeho šaty dokrkvané a dotrhané, tváril sa spokojne. To sa však na Terrin kyslý výraz, keď k nej podišiel nedalo povedať.
„Vyzeráš rozrušene," skonštatoval. „Neboj sa. Všetko bude v poriadku."
Chcel si prisadnúť k nej, no ona tam rýchlo capla ruku. „Nepotrebujem tvoju pomoc," zavrčala.
„Ja-ja som len chcel – pomôcť..." vyjachtal prekvapene Wells.
„Lenže ja tvoju pomoc nepotrebujem," odvetil nevrlo a prebodla ho pohľadom. „Nepribližuj sa ku mne, Jaha."
Wellsa jej reakcia ohromila, no nedal na sebe nič poznať. Obrátil sa a odkráčal od nej k ďalším, o ktorých si myslel že budú mať záujem počúvať jeho chlácholivé reči. Terra jeho súcit vonkoncom nepotrebovala.
Od nikoho súcit nepociťovala odkedy ju zavreli. Bola zvyknutá na neľútostné zaobchádzanie. Ako oni ku mne, tak ja k nim, hovorila si vždy. A na jej prekvapenie to zaberalo.
***
Porozkladali stany, ktoré našli okolo lode a postavali si prístrešky. Potom rozložili vatru, okolo ktorej sa všetci zhromaždili a porozdeľovali si zásoby.
Terre sa ušla plechovka fazuľovej polievky a tak sa usadila na okraj spoločnosti a pokojne jedla. Prítomnosť väzňov, ktorí brali pristátie na Zemi ako najväčšiu zábavu storočia jej začala prekážať. Smiali sa, akoby to bol najlepší vtip aký počuli, zabávali sa ako na uvítacej párty a zhovárali sa ako starí známi, ktorí sa po rokoch stretli v nejakej chutnej kaviarničke na okraji mesta a nie na Zemi, ktorá je pravdepodobne skrz naskrz nasiaknutá radiáciou. Bolo jej z toho zle.
Najlepšie však bol ich strach z nej. Vždy keď niekto prešiel okolo nej, buď sa jej vyhýbal pohľadom alebo na ňu vypliešťal oči ako splašené sŕňa. Vtedy ho ešte viacej prebodla pohľadom a sledovala ho, až keď nezmizol v dave. To jediné ju bavilo. Strach z jej povesti bol jej štít.
Vtom sa zvalo šťuknutie a následné pokriky. To upútalo je pozornosť. Vyšvihla sa na nohy a prešla k ohňu. Dievča malo na pni od stromu položenú ruku a akýsi chlapec jej medzi ruku a náramok pchal akúsi železnú tyč. Znovu sa ozvalo šťuknutie. Náramok praskol a oddelil sa od ruky dievčaťa.
„Kto je ďalší?" spýtal sa chlapec. Mal na sebe uniformu stráží, no určite nebol strážnik. Vyškieral sa ako blázon, tmavé vlasy mu padali do očí, od ktorých sa odrážali plamienky ohňa.
Pristúpil jeden z Murphyho bandy. Položil ruku na miesto kde ju malo aj dievča pred chvíľou. Chlapec v uniforme urobil to isté aj s jeho náramkom, ktorý následne spadol na zem. Z ranky na ruke chlapcovi začala tiecť krv, no nevšímal si to. Zvýskol, bol nadšený z voľnosti, ktorý mu chlapec v uniforme poskytol.
„Prečo to robíš?" oborila sa naňho náhle Terra a vystúpila z davu. Chlapec sa k nej obrátil, prekvapený, že sa niekto odvážil spochybniť jeho činnosť.
„Čo by som akože robil? Oslobodzujem ich," odvetil chlapec.
Terra si odfrkla. „Nevedela som, že kus kovu je až taký nebezpečný," utrúsila.
„Vďaka tomu náramku vedia, či sme nažive alebo nie," vysvetlil chlapec. „Ak si ich dáme dolu, budú si myslieť, že sme mŕtvy. A o to nám ide."
„V tom prípade budú žiť v presvedčení, že Zem je neobývateľná," povedala Terra.
„A potom sem neprídu. Zostanú si hore a my môžeme slobodne žiť," Chlapec na ňu nebadane žmurkol.
Terra hodila pohľad na svoj náramok. Od ich príchodu ho ani nebrala na vedomie. Jednoducho jej ho dali a tak ho nosila. Nevedela však na čo slúži.
Až teraz to však pochopila. Žiadne zákony, žiadne plechové steny... žiadny kancelár... To znelo pekne. Nepáčila sa jej však predstava, že tí ľudia tam hore zostanú v nevedomosti a zahynú v dúfaní na poslednú nádej a záchranu, ktorá nepríde. Spomenula si na deti...
„Ak chceš, si na rade," Chlapec kývol hlavou k jej náramku.
Stisla pery. Žiadne zákony, ani Jahov a Kaneov ksicht.
„Bellamy," zapojil sa do rozhovoru Murphy. „Ďalší už čakajú."
„Hej, už idem," Bellamy sa otočil znovu k nej. „Tak?"
Terra váhala. A predsa ju to priťahovalo ako magnet. Nikomu nebudem chýbať. Som len úbohá vrahyňa, ktorú poslali na Zem. Nikomu už na mne nezáleží.
„Fajn," ozvala sa a nastrčila k Bellamymu ruku. „Daj zo mňa tú svinskú vec dole."