More than enough |SK| ✔ - EDITING

Part 51

„Bianca! Poď sem, prosím ťa." Počujem mamin hlas z obývačky. Odložím notebook nabok a s bosými nohami prejdem po špičkách za ňou.

„Áno?" otočí sa ku mne a v ruke drží obálku. „Čo to je?"

„Pre teba." Vystrie ruku. Prejdem ku nej a preberiem obálku do svojich rúk.

New York University.  Prečítam odosielateľa.

Rýchlo ju otvorím a očami behám po papieri. „S radosťou Vám oznamujeme, že ste boli prijatá na New York-skú univerzitu v New Yorku." Prečítam potichu, no dostatočne nahlas, aby to počula aj mama. So širokými očami pozriem na mamu, ktorá má už na tvári úsmev. Trvá mi celkom dlho kým mi to dopne.

„Yes!" zvriesknem a začnem skákať na mieste. Hodím sa mame do náruče a stisnem ju hádam najviac ako len môžem. „Prijali ma!" znovu zvýsknem.

„Áno, prijali." Zasmeje sa mama. Rýchlo bežím do izby to oznámiť Sherry.

„Prijali ma do New Yorku!" prejdem ku nej a stisnem ju rovnako silno ako mamu. Zasmeje sa a objatie mi opláca.

„Gratulujem, sestrička. Ja som vedela, že ta zoberú."

„Bože, oni ma vážne prijali." Chytím sa za hlavu a pokrútim ňou .

Hneď bežím do izby, aby som s novinkou oboznámila aj Kiana, no v tom momente mi úsmev klesne. Kian vôbec nevie, že som sa hlásila na nejakú vysokú školu. Nepovedala som mu to, pretože som sama nevedela, či chcem ísť a či ma vôbec zoberú. Stále som dúfala, že sa to nejako vyrieši, no ako vidím, osud ma núti vyriešiť si to sama.

Po chvíli, keď sa upokojím, nájdem v posteli mobil. Neviem, či sme s Kianom mysľou prepojení, ale v tej chvíli sa objaví na obrazovke jeho meno.

„Áno?" zdvihnem hovor.

„Čo robíš?"

„Nič...iba, iba...upratujem." rýchlo si vymyslím. To je dosť hlúpe. Že upratujem. Ja neupratujem len tak.

„Aha." zasmeje sa.

„A ty?"

„Ja...nič...som iba s chalanmi. Volám ti lebo....no, musíme sa porozprávať." Zvážnie.

„Porozprávať?" nechápavo skrčím obočie.

„Áno. Nepýtaj sa ma o čom."

„No vlastne, aj ja som sa chcela porozprávať."

„Vážne?"

„Hej. Tiež sa ma neskús pýtať o čom." Zachichocem sa, no Kian na druhej strane linky hodne dlhý čas mlčí.

„Dobre. Tak teda môžem prísť o 4?"

„Nepôjdeme radšej k jazeru? Dlho sme tam neboli."

„Keď chceš, môžeme."

„Okej."

„Okej." Rozlúči sa a zložím. Bože to bolo hlúpe. Prečo som tak rýchlo zložila.

Takže aj Kian sa chce porozprávať? O čom sa chce rozprávať? Hlavou mi prebiehajú tie najhoršie scenáre. Chce sa rozísť? Vždy, keď niekto vo vzťahu povie, že sa chce rozprávať, znamená to, že je niečo zle a väčšinou to končí rozchodom. Pri tejto myšlienke sa mi hneď nahrnú do očí slzy. Ale prečo by sa chcel rozchádzať. Nie Bianca, kľuď. Nerob unáhlené závery ako vždy.

Sú dve hodiny poobede. Rýchlo sa osprchujem a kým sa nachystám, ani sa nenazdám a Kian na mňa už čaká. Ako vždy, auto stojí pred vchodom. Otvorím dvere na aute, čím si získam celú jeho pozornosť. V rukách držím Sparkyho. Rozhodla som sa, že zoberiem so sebou aj jeho. Vždy som ho brávala k jazeru s Kianom, no poslednou dobou ho zanedbávam.