More than enough |SK| ✔ - EDITING

Part 6

Vystupujem z autobusu a spolu s ďalšími desiatkami študentov prechádzam po chodníku k hlavnému vchodu. Vidím, že nie len ja idem do školy tým najpomalším tempom, aké je vôbec možné.

Keď prekonám školskú chodbu, zastavím sa pri svojej skrinke a vytiahnem z nej učebnicu literatúry.

Do triedy vstúpim ešte pred zvonením a posadím sa do zadnej lavice. Je tu iba zopár študentov, no akonáhle zazvoní, celá trieda sa naplní a hneď za nimi ide aj učiteľ.

Nemôžem povedať, že by som sa na tejto hodine nudila, pretože literatúra je jeden z tých šťastlivých predmetov, ktoré mám rada. Niektoré diela majú naozaj niečo do seba a keď pochopíte ich skrytú podstatu, začnú predstavovať niečo viac, ako len obyčajnú knihu. Avšak, kvôli mojej lenivosti neexcelujem ani z môjho obľúbeného predmetu.

Sedím za stolom v školskej jedálni a hádžem do seba šalát. Nič lepšie na výber nemali. Hádam to zachráni aspoň tá Cola.

„Môžem si prisadnúť?" Predo mnou stojí dievča s odfarbenými vlasmi, ktoré sú momentálne platinového nádychu. Vždy sa mi to páčilo, no nemala som dostatočnú guráž na to, aby som sa tak prefarbila. V ruke drží tácku s takým istým jedlom ako mám ja, a na tvári má taktiež rovnako znechutený výraz.

Rukou ukážem na voľné miesto predo mnou a ona sa posadí. Na pleciach má prehodenú koženú bundu rockového štýlu a na hlave veľké okuliare.

Stavím sa, že aj na mojej tvári je taký otrávený výraz ako na jej.

Hoc sa snažím zjesť z toho obedu aspoň niečo, pretože môj žalúdok si to pýta, nechcem skončiť s hlavou v záchode.

„Úžasný obed, všakže?" zasmeje sa dievča naproti. S úsmevom na perách prikývnem a finálne položím lyžičku.

„Vzdávam to, je to odporné." Pokrútim hlavou a pozriem na ňu.

„Ja som Vivien." Predstaví sa a načiahne cez stôl ruku.

„Bianca." nezaujato jej podám tú moju a stihnem si všimnúť naše rovnaké farby nechtov.

„Ideš na dejepis, všakže?" Postaví od stola naraz so mnou a zladí naše kroky. Položím tácku naspäť na pult a spoločne odchádzame z jedálne. Ako vie, že mám dejepis? Sme nebodaj spolu v triede? A prečo sa zrazu ku mne pridala? Vyzerám snáď, že potrebujem doprovod?

„Sme spolu v triede." Povie, ako keby mi čítala myšlienky.

Hodina dejepisu nie je zas až taká hrozná. Dejepis nepatrí medzi tie najhoršie predmety, ale priveľa mien a rokov mi niekedy robí dosť problémy. Do lavice vedľa mňa sa posadila Vivien a momentálne nepočujem nič iné, ako bzučanie jej mobilu. Je to dosť otravné. Hlavu mám podopretú dlaňou a sledujem raz učiteľa ako vysvetľuje vojnu, raz Vivien a jej úškrny na správy, predpokladám že od jej frajera, raz znudenú blondínu ako sa fotí na mobile a raz neznámeho chlapca, ktorý spí na lavici v podobe supermana. Keď sa nad tým tak zamyslím, netuším, s kým chodím do triedy. Neviem meno takmer ani jedného z nich. Pár mi je ich povedomých a teraz poznám Vivien, teda, poznám ako poznám, ale od kedy som tu, s nikým iným som sa nebavila. Nie, že by mi to chýbalo.

Akonáhle zazvoní na koniec hodiny, v priebehu minúty je trieda prázdna. Pobalím sa, zamierim ku skrinke a rovnou čiarou domov. Keď započujem volanie môjho mena, automaticky sa otočím.

„Nejdeš si zapáliť?" Pribehne ku mne šedovlasá Vivien a nasadzuje si na oči veľké slnečné okuliare. Zrejme chodievam fajčiť na zlé miesto, pretože nikdy som žiadneho študenta nevidela si zapáliť. Myslela som, že niekde objavím to tajne fajčiarske miesto, no nič také sa nestalo, ako keby boli všetci svätí alebo čo.