More than enough |SK| ✔ - EDITING

Part 14

Budík bzučiaci vedľa mojej hlavy ma núti vstať z postele a pripraviť sa na môj prvý deň v práci. Keď som včera mame oznámila, že cez víkendy budem pracovať, vynadala mi. Priznám sa, nečakala som takú reakciu. Podľa jej slov si mám užívať mladosť a nie byť celý víkend strčená v robote.

Myslela som si, že v kaviarni ma to bude baviť, preto som s tým súhlasila, ale toto skoré vstávanie cez víkend nenávidím už teraz.

Je 7 hodín ráno. Popravde si  myslím, že hneď v prvý deň prídem do práce neskoro. Na prípravu mám 15 minút. Môj rozum mi však nedovolil si nadstaviť budík na skoršiu hodinu. Snažila som sa nahrabať čo najviac hodín, ba dokonca minút spánku, čo len šlo.

Rýchlo vstanem z postele, aby som všetko stihla a nebola za hlúpu hneď v prvý deň práce. Rovnako rýchlo si oblečiem čierne rifle a biele obyčajné tričko.

Typické. 

Utekám hneď do kúpeľne si umyť zuby a dať na seba trochu špirály. Práca na verejnosti je zlá v tom, že každý deň musím vyzerať k svetu a hlavne sa usmievať.

Vlasy si zaviažem do polo copu kedže predpokladám, že mi budú počas obsluhovania zavadzať.  Myslím, že nikto by si nechcel na tanieri nájsť môj vlas.

Na moje prekvapenie mama sedí v kuchyni a číta knihu s čajom v ruke.

„Ty si hore?" vbehnem do kuchyne a zo skrine vyberiem pohár, do ktorého nalejem  džús. Rýchlosťou blesku ho vypijem a pohár odložím do drezu.

„Aj tebe dobré ráno Bianca." zasmeje sa „Spravila som ti kávu." Ukáže na šálku vedľa nej, plnú tmavej tekutiny.

„Ďakujem mami, ale nemám čas, veľmi sa ponáhľam." Zakričím z chodby a obliekam si bundu.  Mama prejde ku mne a sleduje, opretá o dvere, ako sa pasujem s obúvaním tenisiek.

„Najskôr som ťa chcela ísť zobudiť, aby si sa nemusela ponáhľať, ale nakoniec som ťa nechala tak. Dúfala som, že si dosť rozumná na to, aby si v svoj prvý deň nemeškala a trocha si privstala."

„Áno, rozumná som a to som si ani nemusela veľmi privstať. Stačí byť šikovná a rýchla." Žmurknem na ňu a zasmejem sa.

Rozlúčim som sa s ňou pusou na líce a utekám  do výťahu.

Rýchlim krokom sa dopravím do kaviarne. Myslela som, že budem meškať, no dorazila som pár minút pred pól. Presne na čas.

„Dobré ráno."  Spoza pultu  sa ozve usmiata Noemi.  Už je prezlečená v bielom pracovnom tričku  a robí si kávu.

„Aj tebe." Odvetím a prejdem za ňou.

Najskôr ma zavedie do šatne, kde som dostala MOJE pracovné tričko. Ešte nikdy som nemala pracovné oblečenie. Samozrejme, že som nemala, kedže som nikde nepracovala.

Zaučila ma, čo kde je a ako to funguje a hoc som si myslela, že mi to nepôjde, nie som v tom taká zlá.

Obe sedíme na malej teraske a popíjame kávu. Nemôže chýbať ani moja obľúbená cigareta. Na takéto rána si zvyknem veľmi ľahko. Dokonca ani to vstávanie mi už nepríde také hrozné.

„Nemal prísť náhodou aj Tariq?"  spýtam sa Noemi.

„Veď on aj príde. Vždy chodí neskoro. Poctivý šéf, všakže?"  Zasmeje sa.  „Mali by sme už otvoriť, je takmer 8."  Kývnem na súhlas a obe prejdeme do kaviarne.

„Šéfe, no kde sa túlate?"  zakričí Noemi na Tariqa, keď ho vidí vchádzať do kaviarne.

„Dobré ránko dievčatá." Zasmeje sa a snaží sa ignorovať Noeminu poznámku.