More than enough |SK| ✔ - EDITING

Part 38

Neviem ako dlho sme tam takto stáli, ale užívala som si to.

„Asi..." pomaly sa od neho odtiahnem. „Asi by som sa mala ísť odmaľovať." Poviem a ukážem na svoju tvár. Make-up je už dávno fuč, o čo sa postarali moje slzy a oči mám určite celé rozmazané.

„Leonardo nám vlastne poslal vodiča, aby sme prišli na ples." Pomaly prehovorí a nasleduje ma do kúpeľne.

„Vážne nemám náladu a ani silu ísť niekam na ples." Poviem, keď vstúpim do kúpeľne a začnem sa hrabať v skrinkách a hľadať niečo na odlíčenie. Kian si sadne na okraj vane blízko pri mňa a založí si ruky na hrudi.

„To som rád, pretože si neviem predstaviť mňa na plese." Uškrnie sa a po všetkých tých slzách sa obaja zasmejeme.

Na tampón si nanesiem odličovacie mlieko a celú tvár zbavím zbytkového make-upu. Aj keď ho už veľa nezostalo.

„Nepozeraj tak na mňa." Poviem Kianovi a utriem si už očistenú, mokrú tvár do jedného z bielych uterákov. Celý čas na mňa ticho hľadí.

„Si taká krásna." Povie potichu a chytí ma za boky. Jemne si ma pritiahne k sebe a svoje ruky spojí za mojím chrbtom. Tie svoje uložím na jeho pleciach a prejdem nimi až k jeho krku. „Neskutočne ťa ľúbim."

„Aj ja ťa ľúbim, ale vieš, že ak sa to stane novu tak..."

„Nestane. Už nikdy nespravím takú chyba, že by som mohol o teba prísť. Nikdy. Bol som tak hlúpy." Prehovorí ešte pred tým, než stihnem dopovedať vetu.

Nepoviem nič, iba ho nežne pohladím po tvári. Zavrie očí a vydýchne si.

„Už ťa nikdy nesklamem." Otvorí oči a verne pozrie do tých mojich.

Dúfam, že to tak bude. Nechcem byť už od neho odlúčená a taktiež nechcem znovu cítiť to sklamanie.

„Dúfam, že mi veríš, že som s Annabel nič nemal. Naozaj. Viem, že to tak nevyzerá, ale neklamem ti. Si jediná, ktorú som kedy chcel." Zelená v jeho očiach je teraz svetlejšia, než hocikedy pred tým a ja by som mu v tento moment uverila aj to najväčšie klamstvo sveta. Ale nejako proste viem, že ma neklame. Verím mu.

S malým úsmevom na tvári prikývnem a nahnem sa pre bozk. Nežne ho pobozkám a užívam si jeho mäkké pery na tých mojich. Som ním tak pobláznená, že to neviem slovami ani popísať. Keď sa odo mňa odtiahne a usmeje sa na mňa, žalúdok mi začne zvierať od toľkého šťastia , čo práve cítim a srdce bije, akoby skákalo od radosti.

Znovu Kiana silno stisnem vo svojom náručí a spokojne privriem oči.

*

„Bianca." počujem Kianov hlas pri mojom uchu. „Zlato." Pohladí ma po tvári a ja pomaly otvorím oči.

„Hm?" zdvihnem hlavu z Kianovej hrude a pozriem mu do tváre. Črtá sa mu tam, ako vždy, jeho typický úškrn. Ten mi veľmi chýbal.

„Poď, ideme spať." Povie potichu a zloží moje nohy na zem, ktoré boli pred tým prehodené cez tie jeho.

Po tom ako som sa odmaľovala a Kian informoval šoféra, že jeho služby už nebudeme potrebovať, sme si šli s Kianom sadnúť do záhrady pri oheň, na mäkké sedačky a nejako som pri tom ako mi Kian rozprával, zaspala. Na sebe mám ešte stále čierne šaty, pretože sa mi až príliš páčili na to, aby som si ich dala hneď dole. Ani som si ich neužila, mala som ich na sebe dokopy možno tak hodinu.

Rozospato sa postavím a natiahnem ruky k nebu. Kian uloží svoju ruku na môj chrbát a kráča vedľa mňa až do izby. Pomaly ani nevidím kam šliapem, idem len po pamäti, pretože som taká unavená, že nedokážem ani otvoriť oči. Toľký plač, ktorý tu dneska prebehol ma unavil viac ako nejaký maratón, ktorý by som aj tak nebola schopná zabehnúť.