More than enough |SK| ✔ - EDITING

Part 20

Cesta do Subway-u trvala vyše 20 minút, ale som si istá, že je to Kianov obľúbený fast food. Ja som si objednala jednu malú kuraciu bagetu a on dve veľké. Pre mňa je aj tá malá veľká, nechápem ako to mohol naraz zjesť.

Skúšobňa je niečo ako garáž, ale vo vnútri to majú na moje prekvapenie, veľmi pekné. Na jednej polovici ležia nástroje a na druhej strane malá sedačka s kreslami. Samozrejme, že je tu aj chladnička na pivá a telka s playstationom. Typickí chlapi.

Keď dorazíme, už sú tu všetci členovia kapely. Zostanem milo prekvapená, keď uvidím, ako si Gale pobrnkáva na gitare.

„Gale!" vykríknem a prejdem k nemu.

„Ahoj Bianca." usmeje sa a objíme ma. Oni všetci sa objímajú a ja na to nie som stále zvyknutá.

„Nevedela som, že aj ty s nimi hráš."

„Bezo mňa by boli stratení." Odfrkne si.

„Pohov silák. To ja som tu váš najlepší člen." Podíde ku nám Kian a prehodí si ruky cez moje ramená.

„A hlavne najviac namyslený." Zasmejem sa.

„Aj takého treba." Sebaisto povie. „Tak, Galea už poznáš. Toto je Brodie, Humphrey, ale voláme ho iba Hump alebo niekedy Blue a toto je Paul. Paul je hlavný spevák." Kian mi predstaví každého z nich a so všetkými si podám ruky. Je mi hneď jasné, prečo Humphreyho volajú Blue. Okrem sýtych modrých očí ma aj modré vlasy. Paul sa trošku podobá na Kiana až na to, že je blondiak. Tiež má vysokú postavu, hoc menej vyšportovanú ako Kian a taktiež ma potetované ruky a jamky v lícach. Je mi hlúpe to povedať, ale tie Kianové sú krajšie. Všetko na ňom je pre mňa krajšie.

„Môžeš sa pohodlne usadiť. Myslím, že v chladničke by mala byť aj Cola a vedľa nejaké sladkosti, ak chceš, daj si." Ukáže Kian na sedačku, pričom mi jemne prechádza po chrbte. Prikývnem a sadnem si na pohodlnú pohovku za Galeom. Ten sa prihovára Sparkymu, akoby čakal, že mu odpovie.

„Gale! Prosím ťa, neobťažuj toho psa a poď skúšať." Vykríkne Paul, na čo sa všetci zasmejú. „To si nevšímaj, on sa prihovára každému zvieraťu." Vysvetlí mi Paul. Teraz si Gale naozaj získal moje sympatie.

Najskôr sa chalani pár minút iba pripravujú. Pred tým než začnú hrať reálne piesne, zavediem Sparkyho na spomínanú záhradu .

Chalani zahrajú na začiatok zopár známych rockových pesničiek a potom prejdu na svoje vlastné. Jednu z nich poznám  z rádia. Keď Paul spieva pesničku o trápení, slová, ktoré sa v nej spievali, mi presne zapadali do toho, čo mi Kian hovoril o jeho mame. Som si istá, že tá pesnička je o nej. Tá, ktorú zložil Kian.

Pozriem na Kiana ako hrá na bicích. Na tento obraz by som sa mohla pozerať neustále. Dáva do toho celé svoje srdce a iba slepý by nevidel, že miluje hudbu. Miluje to, čo robí. Miluje hranie. Na čele mu steká pot a on udiera do bicích ešte silnejšie. Je úžasný. Je krásny.

„Tak, čo na nás hovoríš?" podíde ku mne Kian a sadne si na pohovku. Po dvoch hodinách skúšania sa zhodli, že na dnes už stačí. Cez krk ma prehodený uterák, do ktorého si utiera spotené čelo. 

„Ja..nemám slov. Ste úžasní. Tú hudbu si skladáte sami?"

„Samozrejme. Kebyže to nie je naša práca, nebolo by to tak super." uškrnie sa. Zase to robí. Sebaistotou len tak žiari.

„Tá pesnička o tvojej mame bola krásna." Poviem potichšie. Usmeje sa na mňa a na tvári ma spokojný výraz. Chytí ma za koleno a jemne mi po ňom prechádza.