More than enough |SK| ✔ - EDITING

Part 32

Taliani sú známi svojím priateľským prístupom a dobrou náladou a ako vidím na vlastné oči, je to absolútna pravda!

„Takže, teraz si s nami pripiješ!" Príde ku mne z druhej strany jedno z dievčat. „Ja som Florenza." Predstaví sa a podáva mi ruku.

„Ja som Bianca." spravím to isté a zostanem prekvapená, keď mi na líce vtisne bozk. Teraz nepochybujem, že je to talianka.

„Ja som Gio." Predstaví sa aj chlapec, ktorý ma drží okolo pliec. S ním sa taktiež zoznámim a dostanem od neho dva bozky. „Čo piješ?"

„Vodku." Zdvihnem prázdny pohár, v ktorom bola pred tým vodka.

„To som dnes ešte nemal, takže 6-krát vodka."  Objedná u čašníka vodku pre všetkých z nás a posadajú si na miesta okolo mňa.

Keď objednal pre každého ďalšie dve kolá, už som bola trošku dosť mimo. Vodku som od druhého pohára ničím nezapíjala a tak mi do hlavy udrela veľmi rýchlo.

Ostatní taktiež neboli triezvi a celý večer vtipkovali. Najviac som sa však smiala na tom, ako rozprávali. Niektoré slová naozaj nevedeli absolútne vysloviť a teraz mi to príde tri krát také smiešne ako za triezva.

„Poď, ideme ku nám do chatky, tam je ešte viac alkoholu!" zahvízda Florenza a už ma ťahá od baru preč. Nemám tušenia o akej chatke hovorí, ale pri bare som s nimi sedela už viac ako dve hodiny.

Preboha, dve hodiny v kuse sme pili. Presne tak sa aj cítim. Ako niekto, kto nevie, kedy má dosť a riadne to prehnal.

Myšlienky na Kiana sú aspoň pri nich na chvíľu zahnané a slzy taktiež nevychádzajú na povrch. Títo ľudia sú doslova liek na úzkosť. Tá ich dobrá nálada prebila aspoň polovicu mojej zlej energie.

Vonku je už tma, no všade sú tu reflektory a svetlá, takže vidím veľmi dobre, aj keď svoje kroky už tak dobre ovládať neviem.

Spoločne sa nakoniec dostaneme ku komplexu chatiek, ktoré tu bolo možné si objednať a prespať v nich. Už konečne chápem, aké chatky myslela. Gio sa snažil jednu z 30-tich chatiek odomknúť a dostať sa do vnútra. Ich mala číslo 12, no nejako sa mu nedarilo.

„Do riti, veď to nie je naša chatka. My máme 13-tku." Zvrieskne Gio a začne sa smiať. Hoc to nie je vtipné, skôr smutné a tí, čo bývajú v 12-tke sa určite nepotešili nášmu pokusu dostať sa do vnútra, aj tak sa na tom všetci začneme smiať.

Prejde teda o chatku vedľa, ktorú otvorí bez problémov a vstúpime dnu.

Hneď ako vstúpim sa mi naskytne pohľad na mini kuchynku a mini obývačku. Vedľa sú dvere, zrejme do spálne, no tie sú zatvorené a tak sa spolu s Florenze zvalíme obidve na sedačku. Ruku si prehodí cez moje plecia a začne ma objímať.

„Hoc sa takmer nepoznáme, aj tak si super." Zamrmle a stisne ma ešte viac. Preboha, len to nie, veď sa povraciam.

„No tak slečny, nespite, ale pite!" pribehne k nám Marcio, čo je jeden z chlapcov, ktorý mi dnes vylepšili náladu o 120%, spolu s dvomi fľašami pre mňa neznámeho alkoholu. „Ešte sa to aj rýmovalo!" nadšene zvrieskne a prisadá si k nám. Hneď po ňom aj ostatní, spolu s malými pohárikmi v rukách.

Do môjho pohárika nalejú jednu z hnedých tekutín a všetci si spoločne pripijeme.

*

Neviem koľko kôl som mala, pretože po štvrtom som to prestala počítať a taktiež som si ich už ani nepamätala. Budím sa rozvalená na sedačke, prikrytá dekou a v hlave mi treští, ako keby som sedela celý večer pri repráku.