More than enough |SK| ✔ - EDITING

Part 18

Kian si zastrčí ruky do vreciek nohavíc a pozrie na mňa. „Radšej by som mal ísť."

„Zostať...ešte chvíľu." Poviem potichu a pozriem mu do očí. Zostane ticho, hľadiac na mňa a zrejme rozmýšľa. 

Nad čím rozmýšľa? Neuhryznem ho predsa. 

 Po chvíli prikývne a vráti sa späť na posteľ.

„Ešte ju máš?" prehovorí Kian. Nechápavo na neho pozriem, pretože neviem o čom hovorí. „Slnečnicu. Stále ju máš."

Pozriem na slnečnicu odloženú vo váze a usmejem sa. „Už je zvädnutá, ale nechcem ju ešte vyhodiť." Odpoviem a opriem si hlavu o stenu za mnou. Privriem oči, pretože sa mi celý svet krúti a bolí ma hlava.

„Nechceš si ľahnúť?" 

Prikývnem na Kianov návrh  a uložím sa do postele. Jeho oči behajú po mojom tele, aj keď je zakryté dekou.

Neviem prečo to robím, ale zrejme za mňa koná zvyšný alkohol v mojej krvi, ktorý mi dodáva odvahu. Zdvihnem deku a naznačím Kianovi ,aby si priľahol.

Jasne vidím, že zostal zaskočený,  ale neprotestoval. Iba chvíľu váhal. 

Po tele sa mi roznesú zimomriavky a zmocní sa ma pocit šťastia, keď si uložím hlavu na jeho hruď a počujem ako mu bije srdce. Bije rýchlejšie než naposledy, ale nie splašene ako to robí to moje, vždy keď sa ma Kian dotkne.

Nemôžem odolať a začnem mu obkresľovať jeho tetovanie ruže. To krásne tetovanie, na ktorom vždy spočiniem pohľadom.

„To je tvoj otec?" spýta sa a ja viem, že myslí osobu, ktorá je na polovici mojich fotiek nalepených na stene, pri posteli.

„Uhm." Položím si hlavu vedľa neho na vankúš a taktiež pozriem na fotky. Každý deň, keď ich vidím, sa nad nimi pousmejem.

„Podobáš sa na neho."

Hoc takmer nikdy neplačem pri spomienke na ocina, teraz sa mi nahrnuli slzy do očí. Zrejme to bude tým alkoholom, ale nechám nech mi slzy stekajú po tvári. Je to v celku aj upokojujúce. Tak dlho som neplakala a nenechala zo seba odísť žiaden žiaľ, že teraz mi to dokonca robí dobre.

Keď Kian zopočuje smrknutie, hneď si ma pritisne k hrudi a schová do svojich rúk. Upokojí ma to. Cítim sa dobre a bezpečne v jeho objatí.

"To je v pohode." ubezpečím ho.

Jemne ma od seba odtiahne, aby mi videl do očí. Zotrie slzy z mojich mokrých líc a povzbudivo sa na mňa usmeje. 

Kianove pery sa začnú približovať k tým mojim až ich napokon spojí. Hladí mi líce a obdarúva ma nežnými, pomalými bozkami, ktoré sú plné komfortu. Prejdem mu prstami po krku a keď mi vydýchne do úst, spôsobí to zimomriavky aj mne.

Keď sa odo ma vzdiali, jednou rukou si podoprie hlavu a skláňajúc sa nado mnou ma sleduje.

„Raz si sa ma spýtala, čo znamená toto tetovanie." Zdvihne ruku, na ktorej ma tetovanie ruže. Pýtala som sa ho to dokonca dva krát a ani raz mi neodpovedal. „Znamená pre mňa veľa. Pripomína mi mamu."

„Pripomína?"

„Zomrela pred dvomi rokmi."

Ťažko vydýchnem, keď počujem tieto slová. Keď sme sa naposledy rozprávali o mojej rodine, mala som zlý pocit, že s jeho mamou sa niečo stalo. Nechcel o nej rozprávať a pri jej spomienke zostal vážny. Moje najhoršie konšpiračné teórie o tom, čo sa mohlo či nemohlo stať s jeho mamou sa práve potvrdili.