More than enough |SK| ✔ - EDITING

Part 31

„No! Konečne ste tu!" zakričí známy hlas, no nemám tušenia, kto to bol.  Tento hlas si taktiež získa Kianovu pozornosť a keď uvidí prichádzať Natha, očami začne blúdiť po celom priestranstve.

Viem, že hľadá mňa. Chce sa mi neboj ukázať s Annabel?

Naše oči sa stretnú len na niekoľko sekúnd, pretože po tom, čo ho Annabel znovu pobozká, už viac tento tlak nevydržím a rýchlo sa odtiaľto rozbehnem preč. Utekám rovnakou cestou, akou sme sem prišli a snažím sa čo najrýchlejšie dostať k našim stanom.

Prečo? Prečo to Kian robí? Do očí sa mi hrnie čoraz viac a viac sĺz, že takmer ani len nevidím a bolesť na hrudníku neustupuje.

Rukou si chytím hrudník a cez vzlyky sa naozaj nemôžem poriadne nadýchnuť. Svoje kroky zastavím na pol ceste a rukami sa začnem ovievať a všelijako nimi šermovať pred svojou tvárou.

Bože. Čo mám robiť? Dych sa mi stále neupokojuje a ja pomaly ale isto prichádzam o všetok kyslík v mojich pľúcach.

„Bianca, preboha!" zrazu sa pri mne objaví Vivien. Jej ruky ma nasilu posadia na zem, pričom mi jemne búcha po chrbte.

Pomaly cítim, ako sa ku mne dostáva čoraz viac kyslíku a moje dýchanie sa stáva stabilnejšie.

„Si v poriadku?" Spýta sa ma, keď sa vystriem a môžem sa konečne nadýchnuť. Chcela som jej odpovedať, že som okej, no nedokázala som to. Namiesto slovíčka áno zo mňa vyšiel vzlyk a z oči vodopády sĺz.

Na tvári sa jej objavil ľútostivý pohľad a rýchlo si ma vzala do náručia. Stískala som ju tak silno, ako som len mohla a plakala som ešte viac. Teraz ma nezaujímalo, že mam rozmazanú celú špirálu a že zrejme na mňa okolo idúci pozerajú ako na blázna. Chce sa mi plakať a nedokážem to nijako kontrolovať.

„Ššš." Snaží sa ma upokojiť Vivien. „To bude dobré, neboj." Hladká ma po chrbte, no to moje vzlyky neutišuje, práve naopak. Rozplačem sa ešte viac.

„Poď, ideme do stanu."  Povie a chytí ma okolo pliec. Nohy sa mi ťažko pohybujú, no spolupracujem s ňou a nechám sa viesť. Keď sa dostaneme k stanu, Vivien si ku mne prisadne a znovu ma objíme.

„Prečo?" potichu šepnem a odtiahnem sa od nej. S červenými, uplakanými očami pozriem do tých jej, ustráchaných.

„Nechápem." Pokrúti hlavou. „Prosím ťa neplač, je to idiot. Prvotriedny idiot." Povie a pohladí ma po kolene.

Ako nemám plakať? Ide to samo a v srdci cítim neskutočnú bolesť. 

Prečo dovolil Annabel, aby ho bozkávala a  takto sa ho dotýkala? Prečo?

„Poďme odtiaľto radšej preč, nechcem ho tu stretnúť."

„No nie, ja pekne pôjdem za ním a riadne mu vynadám. Čo si o sebe myslí?"

„Vivien, prosím! Prosím ťa, poďme niekam, hocikam, len nebudme tu."

Vivien si ťažko vzdychne a prikývne.

„Počkaj, zotriem ti špirálu." Zastaví ma pred tým, než vyjdem zo stanu. Z tašky vytiahene vlhčené obrúsky a zotrie mi špirálu, ktorú mám roztečenú určite po celej tvári. „Okej, poď." Chytí ma za ruku a spoločne ideme, ani neviem kam.

Nakoniec prejdeme na parkovisko a posadíme sa na obrubník, na miesto, kde nie je žiadne auto.

Moje vzlyky sa opäť vydrú na povrch a jediné na čo sa zmôžem, je uložiť si hlavu do dlaní a plakať. Ani len nemám slov na to, čo sa deje.

„No tak, Bianca...." upokojuje ma Vivien.

„A-asi sa pôjdem prejsť. Sama." Poviem jej a postavím sa zo zeme.

„No tak to teda nie! Nikam ťa samú v takomto stave nepustím!" postaví sa aj ona a založí si ruky na prsiach.

„Vivien.." bolestivo si vydýchnem. Áno bolestivo, pretože z toľkého plaču ma bolí celé telo. Čo všetko by som dala za to, keby to bolo len telo, ale je to aj srdce. Srdce je to, čo ma najviac bolí. „Naozaj teraz nemám náladu na hádky. Chceš mi pomôcť? Tak ma nechaj chvíľu osamote, prosím." Snažím sa ju presvedčiť. Hoc viem, že sa jej to vôbec nepozdáva, nechce mi spôsobovať ešte väčšie zlo a tak súhlasí. „Ale do pól hodiny sa vrátiš a maj mobil stále pri sebe.  Nie, že keď ti budem volať mi to nezdvihneš, jasné?!" výhražne na mňa pozrie a čaká na odpoveď. S falošným úsmevom prikývnem. „Dobre. Mám ťa rada." Povie a zanechá mi na líci bozk. Pozerám sa na jej chrbát ako odo ma odchádza. Znovu sa posadím na to isté miesto a znovu sa rozplačem.

Bože, ja krava! Prečo som vôbec dovolila si Kiana ku sebe vpustiť?! Už od začiatku mi všetci hovorili, že Kian nie je na vzťahy, tak prečo som si myslela, že pri mne bude iný? Tak ľahko som sa na neho namotala a pustila ho k sebe! Prečo by sa mal práve kvôli mne zmeniť? Tie jeho slová, ako pre neho veľa znamenám, boli iba hlúposti! Nič z toho nebola pravda a to ma štve ešte viac.

A tie jeho slová ako žiadna Annabel pre neho neexistuje, tiež výmysly!

To má byť akože odplata za Adama? Vážne sa takto Kian ponižuje? Prišla som sem so zámerom mu vysvetliť, že to, čo videl, nebolo tak, ako si on myslí a pritom ho tu ja nájdem ako sa s Annabel bozkáva a objíma. Odmietla som Adama, pretože jediný v mojich očiach a v mojom srdci je Kian a on mi spraví niečo takéto... očividne, ja nie som pre neho jediná.

Z očí mi vychádzajú stále nové slzy, no vzlyky sa postupne utíšili. Nemám už na ne silu. Nemám silu na hysterické  plakanie.

Musím to zapiť. Musím zapiť tú bolesť.

Mobil si vypnem, pretože viem, že sa do pól hodiny určite nevrátim a mobil by mi vo vrecku vibroval každú minútu. Za toto ma Vivien určite prizabije.

Rýchlo sa postavím a snažím sa nájsť najbližší bar. Nie je to až také ťažké, keďže sme na festivale a tu je bar na každom kroku. Nakoniec zakotvím pri jednom, ktorý nie je jeden z tých najväčších, ale určite sa nedá považovať ani za malý.

„Dva krát vodku a jednu kolu." Poviem čašníkovi a pár minúť na to mám pred sebou svoju objednávku.

Tak teda, na zdravie. Alebo skôr na to, aby som sa už nikdy nedala nachytať a hlavne neverila Kianovym hlúpym slovám. Už nikdy viac.

Jeden pohár vodky do seba rýchlo kopnem a ten druhý vypijem ešte rýchlejšie. Tvár sa mi skrúti do čudnej grimasy, no vôbec to neriešim a sadnem si za bar.

Bože, Bianca, už neplač! 

V mysli sa pokarhám za slzy, ktoré nedobrovoľne vychádzajú. Nedajú sa zastaviť len tak, že by som si to priala.

„Hej, slečna , slečna!" posadí sa vedľa mňa skupina troch chlapcov a dvoch dievčat. Všetci sú tmavší, pekne opálení, tmavé vlasy, hnedé oči. Tipovala by som, že sú to taliani. Aj ich prízvuk tomu nasvedčuje. „Neviem, prečo plačete, ale určite s tým hneď prestaňte. Ste predsa na festivale a teraz...teraz tu máte nás! Verte mi, pri nás budete plakať jedine tak od smiechu. Je to jasné?" usmeje sa na mňa jeden z nich a objíme ma okolo pliec. Som nútená sa usmiať, pretože ich charizma a dobrá nálada vyžarujú na sto kilometrov. „Ja som to vravel, už je tam malý úsmev." Ukáže na mňa a zasmejem sa ešte viac.

Ďakujem za krásnu odozvu k minulej časti ♥ veľmi ste ma potešili :) dúfam, že aj táto sa vám páčila a zanecháte aj teraz vote&koment.
A ešte mám na vás otázku. Ste radšej, keď pridávam kratšie časti, ale často alebo dlhšie časti, ale trošku neskôr?