More than enough |SK| ✔ - EDITING

Part 30

„Nie, v pohode, už to zvládneme." Uistí ma a presunie sa k stolom, z ktorých zbiera prázdne šálky.

Keď sa otočím, za pultom ešte stále stojí Adam.

„Potrebuješ ešte niečo?" slušne sa spýtam.

„Nie, ja len...nechceš odviesť domov? Keď už som tu, nebude mi to robiť problém." Milo sa spýta a nahodí úsmev.

„No, ja vlastne idem za Vivien." Odpoviem. Chcem jej dať ten lístok, pretože pri mojej nešikovnosti stratím nie len môj, ale aj jej. „Ale vlastne keď si tu môžem ho dať aj tebe, nie? A doma jej ho už odovzdáš."

„Ja nie som práve najspoľahlivejší človek." Zasmeje sa. „Spravíme to tak, že teraz pôjdeš so mnou na aute a dáš je ten lístok a potom ťa odveziem aj domov. Určite sa ti nechce teraz večer kráčať celú tú cestu." Presvedčivo na mňa pozrie. Má pravdu, určite sa mi po celom tom dni nechce teraz kráčať domov.

„Okej." nedbanlivo prikývnem. „Iba sa prezlečiem a môžeme ísť." Poviem a odídem do šatne. Rýchlo na seba nahádžem veci, ktoré som mala v škole a zo skrinky si zoberiem tašku. Adam sedí a čaká pri pulte.

„Dobre, poďme." Poviem. Prikývne a poberie sa k východu. „Majte sa." zakričím na Tariqa a Noemi. Obaja ma odzdravia a pred tým než odídem si stihnem všimnúť Noemin nechápavý pohľad.

Nastúpim do Adamovho Volkswagenu a vyrazíme na cestu. Počas jazdy je ticho, no mám pocit akoby sa Adam vždy chcel niečo pýtať, no nakoniec si to rozmyslí. Cesta netrvá ani 5 minút a o chvíľu už vystupujem pred ich domom.

Adam ide predo mnou a ja ho nasledujem dovnútra.

„Vivien! Je tu Bianca!" zakričí, keď prídeme do vstupnej haly.

„Bianca?" rýchlo priletí z poschodia dole. „Čo ty tu?" spýta sa a prejde ku mne.

„Iba som ti doniesla lístok na ten festival. "

„Ďakujem. Ale veď poď ďalej, nestoj na chodbe."

„Nie, ja už pôjdem domov. Som strašne unavená." Poviem a vyčerpane si pretriem rukami tvár.

„Ale, nevymýšľaj si. Poď iba na chvíľku, plus ti musím dať peniaze za lístok." Povie a ťahá ma hore schodmi.

Z chvíľky sa nakoniec stala pól hodina. Bolo takmer 9 hodín a mama už určite vyzvedala, kde toľko trčím. Ani neviem, kde mám telefón a koľko zmeškaných hovorov v ňom nájdem.

Hodím na seba tenký sveter a pri dverách sa rozlúčim s Vivien.

„Počkaj!" pribehne Adam. „Sľúbil som ti, že ťa odveziem." Povie a rovno si oblieka tenkú bomber bundu.

Ani len ma nenapadne protestovať, pretože si neviem predstaviť teraz ísť pešo domov. Nasadnem do auta a podľa mojich inštrukcií ma Adam doveziem rovno pred dvere paneláku.

Keď vystupujem z auta, začne vystupovať aj on.

„Ďakujem za odvoz, nemusel si si robiť starosti." Poviem a začnem odomykať vchodové dvere. Zrazu ma Adam chytí za ruku a otočí si ma k sebe.

„Bianca. Ja...nechcela by si si niekedy vyraziť?" zahanbene sa spýta. Ešte som ani nestihla odpovedať a už teraz mi ho je ľúto. Tie jeho psie oči, ktoré na mňa hádže sú síce zlaté, ale hneď sa mi pred očami objaví Kian.

Mám Kiana a neviem si predstaviť akoby reagoval, keby idem na večeru s Adamom. Kebyže je to nejaký môj dlhoročný kamarát, tak v pohode. Viem, že to myslí čisto priateľsky. No u Adama je jasný jeho zámer. Sama Vivien sa prekecla a povedala mi, že má Adam o mňa záujem a plus nie som hlúpa, sama som si všimla zopár náznakov z jeho strany.