More than enough |SK| ✔ - EDITING

Part 20

„Zaregistrovala si ju." Povie ako keby pre seba.
Prikývnem.
„Ďakujem." Odpovie a privinie si ma k sebe do objatia.

„Idem pre Sparkyho." Poviem a postavím sa zo sedačky.

„Už nemusíš. Gale mu už dávno robí spoločnosť." Zasmeje sa, keď vidí z dverí prichádzať Galea aj so Sparkym na rukách. „Prezlečiem sa a môžeme ísť." Povie Kian.

„Je mi to ľúto Gale, ale musíš mi vrátiť môjho psa." Prejdem za ním, keď už sme pripravení na odchod.

„Chceš mi zobrať moje dieťa?" na oko ublížene povie, no bez problémov mi ho podá do rúk.

„Neboj sa, ešte ti ho niekedy prídem ukázať." Zasmejem sa.

Kian sa s chalanmi rozlúči nejakým ich pozdravom a ja im iba zakývam. Nastúpime do auta a vyštartujeme.

„Dúfam, že sa neponáhľaš domov."

„My ešte niekam ideme?" začudovane pozriem na Kiana.

„Myslel som, či by si nechcela ísť ešte pri jazero." Spýta sa a pozrie na mňa s otáznikmi v očiach.

Ach, milujem to miesto. Hneď od prvého momentu som si to tam obľúbila. Možno to bolo práve preto, že ma tam Kian zobral na prvé rande, ale bez tak je to tam nádherné.

„Jasne, že áno." S úsmevom mu odpoviem. On mi ho opätuje a naďalej sa venuje jazde.

Cestu sprevádza príjemná hudba a ja začínam spoznávať okolie, v ktorom sa nachádzame. Už tam takmer budeme. Neviem sa dočkať toho krásneho západu slnka. Je ešte len niečo po piatej, takže si naň budem musieť hodnú chvíľu počkať.

„To je Katy Perry?" s pobavením pozriem na Kiana, keď sa z CD-čka, ktoré pustil, rozozvučí jedna z jej pesničiek. Ako náhle si uvedomí o čom hovorím, v momente to vypne.

Aj keď nechcem, smiech sa mi tak či tak vyderie z úst. „Takže ty si taký fanúšik?" zahryznem si do pery, aby som tlmila smiech.

„Nie. Vôbec. Neviem čo to tam robilo." Okamžite popiera.

„Aha, jasne." Stále s úškrnom ironicky odpoviem a presuniem zrak pred seba, na cestu.

„No vážne, ja také veci nepočúvam."

„Ale veď ja ťa neodcudzujem." Poviem s humorom. Na chvíľu sa Kianové prižmúrené oči zabodnú do tých mojich, ktoré takmer plačú od smiechu. Je zlatý, keď sa hnevá.

Načiahnem sa naspäť za rádiom a znovu ho pustím. Kian pohotovo zareaguje a hneď ho chce vypnúť, no stopnem ho. „Nechaj to hrať, veď som si robila iba žarty."

„Ale ja takéto veci vážne nepočúvam." Začne sa znovu obraňovať. Iba s úškrnom na tvári prikývnem. Jasne Kian, verím ti.

„Ach dievča, zbláznim sa raz z teba." Pokrúti hlavou a konečne sa aj on zasmeje.

Pred tým, než dorazíme k jazeru, zastavíme sa pre pizzu. Obaja sme sa zhodli na veľkej šunkovo-šampiňónovej pizze a tento krát som boj o platenie vyhrala ja. No, vyhrala ako vyhrala. Rýchlo som priblížila kartu k transferu, len aby má nepredbehol. Už pred tým Kian platil aj za mňa a cítila som sa celkom blbo. Samozrejme, že ani dnes to nešlo bez námietok a mnohých reči okolo toho.

Auto zaparkujeme na obvyklom mieste na kraji cesty a vystúpime. Kian zoberie pizzu a ja v ruke držím deku a v druhej brzdím Sparkyho na vodítku.

„Počkaj, pomôžem ti." Prejde ku mne Kian a podoprie ma rukou na chrbte. Nemusel mi pomáhať, pretože tu nie je nič o čo by som sa mohla potknúť alebo spadnúť a Kian to dobre vie, ale ani jeden nenamietame. Páči sa mi ako nenapadne hľadá cesty pre dotyky.

Na malej lúke je teraz ešte viac kvetov než naposledy.

Keď sa dostaneme na druhú stranu k jazeru, rozložíme deku a obaja si na ňu sadneme. Sparkyho pustím z vodítka a v momente sa rozuteká po piesku.

„Som tak hladný, že už ani nevidím." Kian položí pizzu medzi nás a obaja začneme jesť.

„Zbožňujem pizzu." Prehovorím s plnými ústami.

„Ja tiež." Kian spraví to isté, že mu takmer nie je ani rozumieť. Obaja sa na tom zasmeje a pokračujeme v jedení. Samozrejme, že Sparky v momente ako zacíti jedlo, pribehne k nám. Ten pes je mi dosť podobný.

„V sobotu máme koncert." Prehovorí Kian, keď obaja dojeme. Na rukách má Sparkyho, ktorému je zjavne príjemné, ako ho Kian hladká. „Bol by som rád, ak by si tam bola aj ty." Pozrie mi do očí.

„Rada prídem." Usmejem sa na neho.

„Dobre." Spokojne prikývne. „V sobotu ťa teda vyzdvihnem , dám ti ešte vedieť kedy presne."

„Nath so Sherry nejdú?"

„Idú."

„Tak sa môžem zviesť s nimi, nie? Nemusíš zbytočne chodiť."

„Nie, chcem ťa zobrať ja." Rázne odpovie. Nedá mi, no musím sa pousmiať nad jeho bojovnosťou. Alebo je to skôr majetníckosť? Nemal by si ma ale privlastňovať, veď nie sme spolu. Alebo sme? Nemám šajnu ako to medzi nami je. Nikto z nás o tom nehovorí a nechce to rozoberať, proste je to ako to je. Veď sa to nejako vyrieši, nie? „Nad čím rozmýšľaš?" preberie ma z tranzu Kianov hlas.

„Ale nad ničím, banality." Usmejem sa. Nechce sa mi teraz rozoberať náš vzťah. 

„Takže v tú sobotu ťa beriem ja, okej?" uisťuje sa.

„Okej." Potichu odpoviem.

„Dobre." Šepne a nahne sa ku mne pre bozk. Je to jemný bozk, no i pri takom sa mi srdce rozbúcha silnejšie. Kian vo mne vyvoláva pocity, ktoré som nikdy pred tým nezažila. Je to zvláštne, že sa pri ňom cítim tak pohodlne. Nepoznáme sa nejako extrémne dlho, ale niekedy samú seba prekvapím, keď nad ním rozmýšľam celý deň a túžim, aby mi znovu zavolal a niekam ma pozval. Momenty ako sú tieto ma s ním zbližujú ešte viac a neviem, či chcem vedieť ako to bude pokračovať.

Bozk nám preruší Sparkyho štekanie. Od ľaku nadskočím a obaja sa zasmejeme.

„Tuším mi závidí." Povie Kian a zoberie si Sparkyho do náruče.

Slnko je ešte stále na obzore a pomaly ale isto sa posúva na dol. Tipujem ešte takú hodinku do úplného západu slnka.

Vyzujem si topánky a s bosými nohami prejdem k jazeru . Za iných okolností by som piesok medzi prstami neznášala, no teraz mi to vôbec neprekáža. Práveže to vo mne vzbudzuje príjemný pocit. Končekmi prstov na nohe okúsim vodu v jazere. Je marec, takže voda nie je vôbec príjemná.

O chvíľu uvidím vedľa seba Sparkyho, ako pije z jazera. Ani sa nenazdám a na svojich bokoch ucítim ruky. Kian sa svojou hruďou natlačí na môj chrbát a bradu si uloží do medzierky na krku.

„Picháš." Zasmejem sa, keď mi strniskom prejde po pokožke. Na červené miesto vtisne niekoľko  pomalých a jemných bozkov, ktoré šteklia.

„Lepšie?" spýta sa, pričom v jeho hlase počujem úškrn.

„Lepšie." Spokojne odpoviem a zasmejem sa.