More than enough |SK| ✔ - EDITING

Part 18

Pozerala som na Kiana a čakala, aká bude jeho ďalšia reakcia. On iba pozeral za mňa na stenu a mlčal.

„Čo sa jej stalo?" Neviem či je dobrý nápad rýpať do tejto témy, ale Kian vyzerá pokojný a nie je nejako naštvaný, že sa ho na to pýtam. Sám predsa začal túto tému. 

Nepodarilo sa mu prekonať smrť jeho mami tak dobre ako mne ocka. Samozrejme, že s tým nikdy nebudem zmierená, pretože mi tu bude navždy chýbať, ale nemám problém hovoriť o ockovi. Kian zjavne má problém vyjadriť svoje pocity. Keby som nemala takú rodinu akú mám, ani ja by som sa s tým nevyrovnala takýmto spôsobom.

„Bola chorá, už dlhý čas." Chytím ho za ruku, aby vedel, že sa nemusí báť o tom rozprávať. Hoc je Kian drsný chlap, je to predsa len človek a nie všetko sa dá zniesť jednoducho. „Mala problémy so žalúdkom a s tráveným. Aj po všetkých tých operáciach jej nič nepomohlo, akurát jej tak uškodili."

„Aspoň vieš, že teraz sa má lepšie."

Vidím, že je pre neho ťažké o tom hovoriť, ale aj tak stále pokračuje. Ako keby to chcel už konečne niekomu povedať, vyrozprávať sa.

Keď si uloží hlavu na vankúš, chytím ho za ruku a prepletiem naše prsty.

„Viem, že teraz sa má lepšie, ale aj tak som nechcel aby odišla. Je to odo mňa sebecké? Celé roky som bol pri nej a pomáhal jej. Nevedel som si predstaviť nechať ju ísť. Viem, že teraz jej je lepšie, ale ja som sa snažil aby jej bolo aj tu so mnou dobre. " Ako náhle začujem vzlyk, spravím presne to isté, čo Kian pred tým. Stiahnem si ho do náručia. Hlavu má na mojej hrudi a silno mi stláča trup okolo ktorého ma omotané ruky. Bolí ma vidieť ho takto.

„Ššš." Snažím sa ho upokojiť, zakiaľ mu prechádzam po vlasoch. Tričko mám mokré od jeho sĺz, ale vôbec mi to neprekáža. Len nech to zo seba dostane von. Pri Kianovej povahe sa to určite snažil zakrývať a dusil to v sebe po celý ten čas. Niekedy je dobré si poplakať.

Kianov plač nie je hysterický. Skôr akoby ho tie slzy už vnútri pálili a teraz samé vychádzajú na povrch. 

„Chýba mi."

„Ja viem." Vtisnem mu do vlasov bozk.

„Vždy sme to boli iba ja a mama. Nikdy nezabudnem otcovi ako ju v tom nechal samú. Fyzicky bol pri nej, ale psychicky ju vôbec nepodporoval. Akoby mu to bolo ukradnuté. Tvrdil, že sa snaží byť s ňou, ale že aj pre neho je to ťažké. Pičovina. Keď som to dokázal ja a pritom som sa musel pozerať ako mi pomaly umiera mama pred očami, prečo by to nedokázal jej manžel. On mal byť jej hlavná opora. Nie len že sa trápila kvôli chorobe, ale ešte aj kvôli nemu. Keby bol pri nej ako správny manžel, mala by to ľahšie. Bola by šťastnejšia. Vždy sa trápila, že zničila ich manželstvo, keď ochorela. Chápeš? Ona si to dávala za vinu. Najviac ma dorazilo keď si pár mesiacov po jej smrti našiel priateľku. Ešte len pochová manželku a o chvíľu sa už zrazu tvári, že miluje inú? Nemôžem sa na neho ani len pozrieť." Znechutene odpovie. Slzy už vystriedal hnev. Neviem, či mám byť rada alebo sa obávať. Ale chápem ho. Je to neúctivé voči jeho mame. Od ocinovej smrti sú to už takmer 4 roky a mama ani len nerozmýšľa nad novým partnerom.

„Takže sa s otcom vôbec nerozprávaš?"

„V podstate nie. Keď si novú priateľku nasťahoval domov, hneď som odtiaľ odišiel. Našiel som si tu štúdiový byt a začal sa venovať kapele. Pár krát sa mi snažil dovolať, ale nemám chuť s ním hovoriť." Posledné slova znechutene vypľuje z úst.

Neviem, čo mu mám na to odpovedať. Zaskočilo ma to, že začal zrazu rozprávať o svojej rodine, ale som rada. Chcela som sa dozvedieť o jeho živote viac a teraz mi to dovolil.

„A prečo práve ruža?"

„Milovala ruže. Sama ich aj pestovala." Zasmeje sa.

„Od kedy hráš vlastne v kapele? Ako si sa k tomu dostal?" snažím sa našu konverzáciu presmerovať na inú tému. Nechcem, aby myslel na svojho otca alebo smrť svojej mami.

„Myslím, že nejako od mojich 16-tich rokov. S chalanmi sme sa len tak jedného dňa rozprávali, a všetci sme sa chceli venovať hudbe a tak sme si založili kapelu. Nič sme si od toho najskôr nesľubovali, no keď sa naša hudba rozniesla po okolí a ľudom sa páčila, začali sme dostávať rôzne ponuky na vystúpenia. Teraz to už berieme naozaj vážne a snažíme sa nahrať album."

Prekvapene pozriem na Kiana, či to myslí vážne. „To naozaj?" spýtam sa a on s úsmevom prikývne. „ A hráš iba na bicie?"

„Áno. Ale tiež rád píšem texty." Prizná sa. Pozriem na neho ešte prekvapenejšie. Dnešný večer je plný prekvapený.

„Čo sa tak čuduješ?" zasmeje sa.

„Ja len... príde mi to zvláštne. Nikdy by som to na teba nepovedala."

„Najskôr som sa venoval iba bicím, ale po maminej smrti som začal písať a na moje prekvapenie, ide mi to v celku fajn." Pochváli sa. Hlavu si uloží naspäť na moje brucho a pohladí ma po ňom. „Niekedy ťa zoberiem na náš koncert." Zamrmle.

Zavriem oči a viem, že Kian ich ma zatvorené tiež. Obaja sme už unavení a ja duplom po tom, čo som sa trošku pripila. Trošku viac.

„Asi by som mal ísť." Povie po chvíli. Takmer mu nič nerozumiem, pretože má hlavu zaborenú v mojom tričku a pomaly zaspáva.

„Nie nemal. Dobrú noc." Viem, že sa mu nechce ísť domov a ja tiež nechcem aby odišiel. Hodinky ukazujú 2 hodiny ráno a ja som už určite úplne vytriezvela.

Neprejde ani pár minút a Kian už odfukuje, ležiac na mojom bruchu. Ešte posledný krát mu prejdem po vlasoch a aj mňa sa zmocní spánok.

Ďakujem všetkým čitateľom a prosím vote&comment ♥.