More than enough |SK| ✔ - EDITING

Part 13

Je niečo okolo 8 večer a pomaly sa stmieva. Vonku už nie je takmer nikto, svieti sa iba v knižnici a v športových halách. Tipujem to na futbalistov a roztlieskavačky.

„Aj ty chodíš na vysokú so Sherry, Tariqom a ostatnými?" prehovorím, keď kráčame po chodníku rovno k obrovským dverám knižnice. Podľa toho, čo mi povedal Tariq som pochopila, že na spoločný odbor chodia okrem Sherry aj Remi, Niall, Annabel a ešte jeden chalan z partie, ktorého meno si nepamätám.

„Nie."  Znovu odpovie iba jednou vetou.

„A študuješ niekde?" zvedavo sa spýtam.

„Nie." Znovu sa mi dostane iba krátkej odpovede. Seriózne?

Keď si myslím, že už nič viac nepovie, zrazu sa ozve.

„Hrám. V kapele. Na  bicie."

Prekvapene na neho stočím pohľad, ktorý pred tým pozeral do zeme. Jeho oči už dávno čakajú na moju reakciu.

„Prekvapená?" zasmeje sa.

Že či som prekvapená? Jasné, že som.  Celý čas sa hrá na vážneho a tajného muža a zrazu zistím, že tlčie do bubnov. Popravde, viem si ho živo predstaviť.

„Veľmi."  Zasmejem sa aj ja. „Takže záhadný Kian hrá v kapele?"  s úsmevom na perách pozriem na neho.

Sme pri budove a Kian mi zdvorilo otvorí dvere, aby som vošla prvá.

„Odkedy som záhadný Kian?" mierne šepne pri mojom uchu, keďže už sa nachádzame v knižnici. Stoly na učenie sú takmer prázdne. Je piatok a nikoho ani len nenapadne sa ísť učiť do knižnice. Len za jedným stolom  sedí dievča  a ťuká niečo na počítači.

„Odkedy ťa poznám. Najskôr som si myslela, že máš so mnou dokonca nejaký problém. Celý čas si sa iba mračil a neprehovoril ani slovo."  Odpoviem.

Vediem nás do regálu, odkiaľ si potrebujem požičať zopár kníh na prácu do školy. Sme v polovici druhého pol roka a už sme si mali vybrať z každého predmetu témy na záverečné práce.  

„Nie som ani záhadný, ani s tebou nemám žiaden problém. Práve naopak." Stojí nado mnou, zakiaľ hľadám tie správne knihy.

Práve naopak?

„Len nemám vo zvyku prekrikovať sa pomedzi ľudí. Vidíš? Teraz sa s tebou rozprávam, či nie?" šepne mi do ucha a cítim ako stojí za mnou. Takmer sa hruďou dotýka môjho chrbta, ale iba takmer. Pozerám do kníh a čakám, čo sa bude diať, takmer ani nedýcham, vôbec sa nehýbem.

Odkloní sa naspäť a načiahne sa na regál predo mnou. Vytiahne jednu z kníh a študuje.

„Práca na biológiu?" spýta sa a vráti knihu naspäť.

„Bohužiaľ." Otočím sa k nemu. Stále sa týči nado mnou a ruky má teraz spojené za chrbtom. 

Je to hlúpe, no nedokážem uhnúť pohľadom a pomaly si premeriavam jeho tvár. Keď mi pohľad spadne na jeho pery, v momente sa mi vybaví náš bozk.

Ten večer sa mi veľmi páčil. Teda, až na tú nehodu som večer ukončila fantasticky. Vlastne sme náš bozk vôbec nerozoberali. Akoby sa ani nestal. 

Stále pozerám na jeho pery, ktoré sa po chvíľu začnú približovať. Pozriem mu do očí, no aj tie jeho sledujú moje pery.

Obaja túžime po tomto bozku.

Knihy, ktoré som si vybrala, pritisnem k hrudníku ešte viac a privriem oči. Čakám už iba na to, kedy sa naše pery dotknú.  

Dočkala som sa.

Kian svoje vlažné pery priloží k mojim a akoby čakal ako zareagujem. Samozrejme, že sa neodťahujem. Po prvé sa nechcem od neho odtiahnuť a po druhé aj tak by som to nedokázala. Telo mám prikované k zemi a jediné, čo vnímam sú Kianové ruky, ktoré presunul po bokoch mojej hlavy.

Ja na rozdiel od neho nečakám a pootvorím pery, aby som bozk prehĺbila. Konečne. Doteraz som ani netušila, ako veľmi som celý čas chcela, aby sa náš bozk zopakoval.

Keď ucítim Kianov jazyk na mojich perách, telo sa mi zachveje a nemôžem  byť šťastnejšia za tento moment. Postavím sa na špičky a priblížim sa k nemu ešte viac.

Ako náhle si pomyslím, aby táto chvíľa nikdy neskončila, naľavo od nás započujem nečakané "Oops". Okamžite  aj ja, aj Kian, stočíme pohľad k človeku, ktorý nás, aj keď nechtiac, vyrušil. V momente sa dievča, ktoré sme videli ťukať do počítača otočí a odíde.

Vrátim sa celou váhou na zem a pozriem na Kiana. Na tvári má ako keby spokojný výraz, no nehovorí nič.

„Ehm...asi by sme mali ísť." Prehovorím  slabým hlasom.

Hoc som si najprv myslela, že cesta domov bude trápna, nedeje sa tak. Kian pustil potichu rádio, ale medzi nami nevládne žiadne trápne napätie.

Akurát tak si neviem pomôcť a neustále sledujem jeho pohyby.

Chcem sa ho spýtať ešte raz na tú jeho skupinu v ktorej hrá, ale ešte stále  v sebe nemôžem nájsť hlas. Necítim sa trápne, len mám nutkanie sa usmievať a pripadám si ako debil.

Zastavíme pred mojim bytom a na moje prekvapenie, Kian vypne motor. Keď otvorí dvere a chce vystúpiť, chcem spraviť to isté, no zastaví ma.  Nechápavo znovu dvere zatvorím a sledujem ho, ako prechádza ku strane spolujazdca. Až keď mi otvorí dvere, aby som vystúpila, pochopím, že Kian si potrpí na toto gentlemanské gesto. Už dva krát mi chcel otvoriť dvere ako prvý , ale vždy som ho predbehla.

„Gentleman."  Uškrniem sa a nechám ho, nech dvere aj zabuchne.

„To vždy."

„Ďakujem za spoločnosť."  Poviem veľmi potichu a na rozlúčku  mu uštedrím pusu na líce.  Keď sa odtiahnem, rukou ma znovu pritiahne k nemu. Najskôr nič nevraví, iba sa usmieva.

„Chcem, aby si šla so mnou von." Povie chrapľavým hlasom. Neviem prečo, ale niečo na tom spôsobe ako povedal, že chce, aby som s ním išla, mi prišlo neskutočne sexi. Možno to bol ten jeho krásny úsmev, ktorý ma tak dostával do kolien.

Už nie je jediný s úsmevom na tvári. Sme od seba iba kúsok a pozeráme sa jeden druhému do oči.  Ruky mám položené na jeho hrudi a jasne cítim teplo sálajúce z neho.

„Takže ty chceš?" s provokatívnym hlasom sa ho spýtam. Zasmeje sa, no nedá sa odbiť.

„Áno chcem. Vyzdvihnem ťa zajtra o siedmej, čo povieš?." Žmurkne na mňa a ja prikývnem. „Dobrú noc Bianca." šepne mi do ucha a ani si nestihnem uvedomiť a už nasadá do auta.