Fate named Jai Brooks (Janoskians FF - SK)

Part 10: Magic Night

Jai's POV:

Z už beztak nepokojného spánku ma vyruší budík o pol jednej. Pretriem si oči, rýchlo sa oblečiem a vykonám rannú hygienu. Je pol jednej a ja si musím pohnúť. V takejto neskorej nočnej hodine na ulici nie je veľa taxíkov, takže vytočím číslo taxislužby, ktoré mám uložené v mobile. Rýchlo si vezmem batožinu a cez stenu skontrolujem, či chalani spia. Našťastie počujem iba chrápanie. Vydýchnem si.

Výťahom potichu zídem dole na prízemie. S recepčným vybavím platbu za izbu a poviem mu, aby nikomu nehovoril, že som odišiel. "Chcem, aby to zistili sami," ušrkniem sa a podám mu päťdesiatku na podplatenie.

S úsmevom si ju vezme. "Spoľahnite sa, pán Brooks." Poďakujem mu za príjemne strávene chvíle v hoteli a vyjdem von do teplého Californského vzduchu. Na taxík nečakám dlho a keďže sa dosť ponáhľam a letisko nie je práve najbližšie, poviem vodičovi, aby išiel trochu rýchlejšie.

Pozerám sa von oknom na svetlá okoloidúcich áut, pouličných lámp a billboardov.  Obraz však nie je jasný. Prší. Vidím jej tvár. Bozkávame sa v daždi. Je taká krásna. Spomienka sa prehráva ako film. Obraz vidím jasne, vo farbách, dokonca počujem zvuky, cítim dotyky. Ruky mám položené okolo jej pása, ona tie svoje okolo môjho krku.

Jej teplé a mäkké pery sa dotýkajú tých mojich. Teplo z jej tela cítim na prstoch rúk. Jej vôňa mi preniká do nosa a zanecháva tak príjemný pocit bezpečia, lásky, povedal by som až domova. Zrazu sa obraz zastaví a zmizne. Potrasiem hlavou. Čo je to so mnou? Som paranoidný alebo úplne retardovaný debil?

Oboje, pomyslím si. Z myšlienok ma preberie až taxikárov hlas. Zaplatím a rýchlym krokom sa vyberiem do letiskovej haly. Je to obrovská budova, ktorá zvnútra vyzerá, že je ešte väčšia ako v skutočnosti. Mám dosť času, tak si zapnem Wi-Fi a pozriem sa na Twitter. Pár nových followerov, správ od fanúšičiek, ktoré odignorujem. No a potom sú tu správy od chalanov. Vo všetkých sa v podstate píše to isté. Nemal si to robiť. Si strašný debil. Kvôli tebe sme stratili super kamošku. A majú pravdu. Za všetko môžem ja. 

Pozriem hore na tabuľu odletov. Otvorili môj gate. Vezmem si moju batožinu a postavím sa dlhého radu. Kým sa rad pomaly posúva zo slúchadiel mi do uší prúdi hudba. Zrazu vidím rozmazane. Nie je mi zle, ale oči sa mi zalejú slzami. Žmurkám ako besný, aby som ich zahnal, ale nepomáha to. Slza mi nekontrolovateľne kvapne na mikinu. Rukávom mikiny si utriem vlhkú stopu na líci a potiahnem nosom. Chvalabohu, ľudia sa neobzerajú. A ešte viac som rád, že sem nedoleteli žiadne bláznivé fanúšičky, ktoré mi v poslednom čase lezú na nervy. 

Nakoniec bez problémov prejdem všetkými kontrolami a netrpezlivo čakám s letenkou v ruke a s batohom na chrbte, kým príde autobus, ktorý nás odvezie k lietadlu. O takú polhodinu sa ocitnem v lietadle a hľadám svoje miesto. Sedadlo pri okne niekde vzadu lietadla, kde nie je priveľa hluku. To mi vyhovuje, aspoň môžem pokojne spať. Hneď ako pilot ohlási všetko, čo potrebuje a my vzlietneme, uvelebím sa na sedadle a zaspím. 

O 10 hodín a 30 minút neskôr:

Pred chvíľou sme pristali v Nadi. Absolútne netuším, kde to je, ale prečkám tu tri hodiny na letisku a potom mi letí lietadlo priamo do Sydney. Mám zlý pocit, že som to nevymyslel práve najlepšie. Cesta zo Sydney do Melbourne trvá zhruba jeden a pol hodiny lietadlom, ale ja nemám rezervované letenky. Ja som strašný idiot! No, čo už, nejako to prežijem. Ale čo Emma? Ktovie či nie je niekde na ulici alebo v nejakom prašivom hoteli? A toto všetko len kvôli tej špine Ariane! Nechápem ako som s ňou kedysi mohol chodiť? Nechám minulosť minulosťou, poučil som sa. Už nikdy nebudem chodiť so staršou babou.