Zobudil som sa skôr ako Emma. Ležala na boku a pomaly dýchala. Naklonil som sa k nej a pobozkal som ju do vlasov. Vlasy som jej odhrnul z líca a zastrčil som jej ich za ucho, aby som na ňu lepšie videl. Otočil som sa a sadol som si na posteľ. Vzal som do ruky mobil a pozrel som sa na Twitter. "Kurva," ušlo mi. "Ja ho fakt zabijem!" pošepky som skríkol, aby som nezobudil Emmu. Luke zavesil na Twitter správu, že mám frajerku. Začal som si čítať komenty zo živej diskusie fanúšičiek. Bohužiaľ, Luke tam zavesil aj jej meno na Twitteri. Ťukol som na to. Samé hejterské komenty o tom, ako ju za to nenávidia, ako jej závidia a tak ďalej. Vypol som to. Nemohol som sa na to pozerať ani o sekundu dlhšie. Mobil som šmaril na koberec a rozzúrený som šiel na Lukeom. Bolo mi jedno, že ešte spal. Vtrhol som do jeho izby a začal som robiť hluk, aby sa čím skôr zobudil. Začal som s ním triasť, až sa konečne prebral. Rozospato na mňa pozrel. "Jéj, čau!" zazubil sa. Vyšmaril som ho von z postele a oprel som ho o stenu. Ruku som mu priložil ku krku, akoby som ho začal škrtiť. "Hej, kámo, čo ti je? Upokoj sa," povedal mi ledva lapajúc dych. Zovretie som povolil. "Prečo si dal na Twitter tú správu?" vyštekol som naňho. Tváril sa nechápavo. "Tú s tou frajerkou," povedal som už trochu pokojnejšie, ale stále som bol naštvaný. Konečne pochopil. "Ahaaa, no, to mala byť len sranda, myslel som, že to pochopíš," zaškeril sa. Pokrútil som hlavou a pustil som ho. Začal si hladkať boľavý krk. Videl som tam červený odtlačok mojej dlane. Trochu ma to potešilo, ale nedal som to najavo. "Ty si hajzel, obyčajný hajzel!" už som sa rozkričal na celý dom. Bolo mi jedno, že zobudím chalanov. Moja izba bola od Lukeovej dosť ďaleko, takže bolo nepravdepodobné, že by som zobudil moju spiacu krásku. Zhodil som ho na zem, sadol som si naňho, aby som mu zabránil v úniku a začal som ho mlátiť. "Aj tak by sa to časom dozvedeli. Papparazzi sú všade," povedal Luke a ja som na chvíľu prestal. "Dobre, lenže ja som sa to snažil držať v tajnosti a potom to ohlásiť ostatným osobne, keď na to príde čas. A ty tam ešte dáš aj jej Twitterovské meno, aby ju každý mohol urážať. Keby si len videl jej Twitter, pochopil by si, čo si spôsobil." Pustil som ho a nechal ho osamote. Zamieril som do kuchyne a spravil som raňajky aj pre mňa, aj pre Emmu. Natrel som chlieb maslom a dal som na neho šunku a syr. Dokonca som uvaril aj kakao, hoci ho skoro vôbec nepijem. Všetko som to uložil na tácku a opatrne som to niesol hore do izby, aby som to nevylial na zem. Na chodbe som sa stretol s ostatnými. Určite sa zobudili na môj krik. Pozerali na mňa a pýtali sa ma, čo sa stalo. Povedal som im, že im to potom vysvetlím a vošiel som späť do izby. Na moje prekvapenie, Emma už bola hore.
Emma's POV:
Zobudila som sa so strašnou bolesťou hlavy. Trešťalo mi v nej, nepočula som ani snehu padajúci zo strechy na zem. Otočila som sa na chrbát a pozerala som do stropu. Hrozne ma škriabalo v hrdle. Hmatkala som vedľa seba, ale nikoho som tam nenašla. Jai asi spal na gauči v obývačke. Poslepiačky som na nočnom stolíku nahmatkala okuliare a mobil. Nasadila som si ich na nos a zapla som mobil, aby som zavolala Rite, že som chorá. Hneď po telefonáte mi udrel do očí Twitter, pretože tam niekto niečo pridal. Mala som follownutých všetkých chalanov a Luke niečo pridal. Dokonca s mojím menom! Ale keď som sa pozrela, čo to je, mala som zmiešané pocity. Mala som chuť niekoho zmlátiť a zároveň niekoho objímať, pretože sa mi do očí nahrnuli slzy. Mala som obrovskú odtiaľto vypadnúť bez toho, aby to niekto vedel. Ale nie z tohto domu, chcela som vypadnúť z Melbourne, z Austrálie, z južnej pologule. Zablokovaný mobil som šmarila na posteľ vedľa mňa a rozrevala som sa ako malé decko. Ešte nikto mi nenapísal, že ma nenávidí. A vôbec nie hneď tisíce iných dievčat. Myslím, že ho zabijem. Fakt ho zabijem! Keby moje myšlienky mali hlasivky, kričali by na celý svet. Rozmýšľala som, či to takto bolo na začiatku aj s Arianou. Ale veď oni sa spoznali cez Twitter, takže to všetci hneď vedeli. Toto ma rozplakalo ešte viac. Hlavu som si zakryla paplónom, aby som utlmila vzlyky. Hrdlo ma začalo bolieť ešte viac a v hlave mi rozbíjala mozog zbíjačka. Zhlboka som dýchala, ale nepomáhalo to. Namiesto toho som vstala a šla som do kúpeľne. Samej seba som sa nezľakla, len som si rukami trochu uhladila vlasy. Vrátila som sa do izby a zbadala som Jaia ako drží tácku s raňajkami. Zbadala som jeho modré oko a zľakla som sa už naozaj. Aj on vyzeral vyľakane, keďže videl moje červené, opuchnuté oči. "Čo sa ti stalo?" povedali sme naraz a ukázali sme si na oči. Snažila som sa usmiať, ale cez to nešlo. "Vieš, včera som sa trochu pobil s Lukeom. A dnes tiež. Kvôli tebe." Pri pohľade naňho som sa ešte viac rozplakala. Iróniou je, že včera som sa smiala ako debil a dnes revem. Tým sa potvrdzuje príslovie: Po smiechu prichádza plač. Jai položil tácku s raňajkami na stolík v izbe. Zamieril ku mne a chytil ma za plecia. "Už si asi videla Twitter. Skoro som ho za to zabil. A z toho mám ten monokel." Jai mi práve pripomenul, čo som chcela urobiť. Zabiť Lukea. Vytrhla som sa z jeho zovretia a rozbehla som sa po chodbe. Chytila som si hlavu, hrozne mi v nej trešťalo a plač mi k tomu voôbec nepomáhal. Skoro som vyvalila dvere na jeho izbe, taká som bola rozzúrená. Zastihla som ho akurát, keď niečo ťukal do svojho iPhoneu. Mykol sa od ľaku a mobil okamžite zhodil na posteľ. "Emma, ja..." začal, ale ja som ho prerušila veľkým vreskom na celý dom. "Čo? Nechcel si? Na to si mal myslieť skôr! Včera som sem prišla len kvôli tomu, aby sme sa spriatelili, pretože ma Beau prinútil a ty to zakončíš takto?" začala som chrapčať a bolesť hrdla neustupovala. Luke len zvesil hlavu. "Myslela som si, že spolu budeme dobre vychádzať, ale mýlila som sa! Si len obyčajný hajzel! Nenávidím ťa!" Konečne som dostala zo seba tú hnusnú negatívnu energiu. "Aký je to pocit, keď to počuješ od človeka, ktorý sa snažil byť tvojím priateľom? Ha, no povedz mi, či si práve onemel?" Prudko som dýchala. Slzy sa mi rinuli z očí, stekali po lícach a po krku. Nechala som ich voľne stekať, aj keď ma to šteklilo a mala som chuť ich utrieť. Luke stále mlčal. Kútikom oka pozrel na mňa, ale hneď sklopil zrak. Videla som, ako mu slza vyhŕkla z oka a spadla a jeho bledosivé tričko. Zanechala tam po sebe mokrú stopu. "M-mrzí ma to," povedal mi so slzami v očiach. Ešte nikdy som nevidela plakať muža, ak sa dá Luke nazvať mužom. Ani som to nechcela vidieť. Vždy mi to prišlo hrozne detinské a precitlivené. No u Lukea to bolo iné. Jeho slzy boli úprimné. Luke si znova sadol na posteľ, zaboril si tvár do dlaní a triasol sa. Nevedela som, čo mám robiť. Na chrbte som cítila pohľady ostatných. Obrátila som sa na nich. Cez slzy som ich skoro vôbec nevidela. Musela som odtiaľto vypadnúť. Okamžite. Rozbehla som sa ku schodom, ale niekto mi zachytil ruku. Daniel, od neho by som to nečakala. Vytrhla som sa mu zo zovretia a počula som Jaiov krik. "Emma, Emma! Počkaj!" Počula som za sebou dupot po schodoch. Rýchlo som si obula topánky, obliekla som sa, vazala som si kabelku a rýchlosťou svetla som vyšla von. Jai za mnou vybehol von a obrátil si ma tvárou k nemu. "Slzy ti nepristanú," povedal a ja som sa znova vytrhla. "Daj mi pokoj, všetci mi dajte skurvený pokoj!" vykríkla som na celú ulicu a rozbehla som sa domov. Bolo mi jedno, že som nič nevidela, že som sa pokojne mohla šmyknúť na ľade a zabiť sa. Nie, bežala som čo najrýchlejšie, cestu som už poznala. Nepočula som Jaiove kroky ani jeho dychčanie, počula som len seba samú. Asi nečakal, že tak vybuchnem a že viem tak nadávať. Viem, na dievča sa to nepatrí, ale nemohla som si pomôcť. Zabočila som za roh ulice, keď vtom ma dostihlo auto. Poznala som to auto aj človeka v ňom. Bol to Jai. Výkrikmi sa ma snažil zastaviť, ale ja som bola neoblomná. Zastavil ma až tak, že autom vyšiel na chodník a skrížil mi cestu. Schmatol ma do náručia a silno ma objal. Snažila som sa vyslobodiť, ale on ma držal dosť pevne. "Chcem byť sama, pusť ma!" znova som kričala. Nie som normálna. Kričím na svojho chalana na ulici a on sa ma snaží len upokojiť. Ihneď ako zovretie povolilo som sa vytrhla a uháňala som k domu, ktorý už nebol ďaleko. Mala som trochu náskok, keďže Jaiovi skapal motor na aute, takže som mohla odomknúť dvere, vyzliecť sa a vyzuť sa. Gina, chvalabohu, nebola doma. Nechcelo by sa mi vysvetľovať jej, čo sa stalo. S dupotom som vyšla do mojej izby a zamkla som sa tam. Kabelku som hodila do najbližšieho kúta miestnosti. Nenamáhala som sa prezliecť, len som sa zvalila na posteľ a hlavu som zaborila do vankúša. Nechcela som nikoho vidieť, nechcela som sa s nikým rozprávať. Chcela som len zmáčať celý vankúš slzami, ktoré neprestávali tiecť. Počula som búchanie na dvere. "Otvor mi!" kričal Jai, ale ja som sa ani nepohla. "Prosím." Ani zúfalstvo v jeho hlase ma neprinútilo vstať. Počula som šuchotanie papiera, kroky a zabuchnutie dverí. Odišiel. Postavila som sa z postele a zamierila som k dverám. Zbadala som malý lístoček s Jaiovým písmom. Pomaly a nahlas som si ho prečítala. Ak by si sa chcela rozprávať, príď alebo zavolaj. Jai. Obrátila som lístok na druhú stranu a prekvapilo ma, čo som tam videla napísané. Bolo to viackrát prečiarknuté, ale stále sa to dalo čítať. Je toto koniec? Túto krátku vetu som si čítala stále dokola, až mi začala znieť v hlave. Neverím, že tam toto napísal. Šokovalo ma to tak, že som zabudla plakať.
Luke's POV:
Nevedel som, čo mám robiť. Bolo mi to vážne ľúto. Nechcel som to skaziť. Hlavne nie teraz, keď sme ledva začali. A najhoršie je, že som to nepokazil len sebe, ale aj ostatným. A najviac Jaiovi. Začal som vzlykať. Nepamätám si, kedy to bolo naposledy, ale určite to bolo dávno. Videl som chalanov, ako stáli na chodbe. Zabuchol som dvere, aby som nemusel znášať ich pohľady. Som slaboch, úbohý slaboch. Mal som chuť napísať jej SMS-ku, že sa jej ospravedlňujem, ale neurobil som to. Chcel som sa jej ísť ospravedlniť osobne. Ale nie hneď, na to nie som dosť silný. Ani ona. Zvalil som sa na posteľ a nechal som slzy voľne stekať po tvári až ku krku. Pozeral som hore do steny. Cítil som, ako mi z nosa začali tiecť sople. Nech. Niekto vošiel do izby. "Vypadni!" skríkol som na Beaua stojaceho vo dverách. Zamkol som dvere, zatiahol som žalúzie na oknách a na posteli som zavrel oči. Chcel som byť sám v útrobách ticha, kde je len moje svedomie a ja. Viem, že sa tým mučím, ale zaslúžim si to.
Jai's POV:
Vybehol som von za ňou a snažil som sa ju zastaviť. Nasledoval som ju autom až k domu, kde sa mi schovala. Vbehol som dnu a začal som jej búchať na dvere. Nič. Prosil som, kričal som, nič nepomáhalo. Z vrecka riflí som vytiahol pokrčený kúsok papiera a v mojej bývalej izbe som našiel pero. Napísal som tam odkaz. Je toto koniec? Sám som neveril, že som to napísal. Okamžite som to preškrtol a potom znova a znova. Otočil som papierik na druhú stranu a napísal som tam to, čo som naozaj chcel. Ak by si sa chcela rozprávať, príď alebo zavolaj. Jai. Podsunul som jej to pod dvere a vyšiel som von. "Ja ho fakt zabijem!" opakoval som stále dokola tú istú vetu. V záchvate zúrivosti som nastúpil do auta a vrátil som sa domov. Cestou som sa vôbec neupokojil, skôr som sa ešte viac nasral. Auto som zaparkoval pred domom a zúrivo som vtrielil do domu. Môj cieľ bol Luke. Zabúchal som na jeho dvere, ale nič. Nechal som ho tak, večer si ho podám. Zamkol som sa v izbe a zamieril som do sprchy. Pustil som na seba prúd horúcej vody, ktorá mi udierala na chrbát. Mal som chuť rozbiť všetko okolo seba. Búchal som päsťou do steny sprchy, až som ju mal červenú. Z očí mi vytryskli slzy, ale nebolo to možé vidieť pod prúdom vody. Chrbtom som sa oprel o stenu a zviezol som sa po nej. Rozplakal som sa ako baba. Len som tam nahý sedel a plakal som. Pomaly som sa zdvihol zo zeme, zastavil som vodu a osušil som sa. S osuškou okolo pása som vošiel do izby a sadol som si na posteľ. Pozrel som sa von oknom. Vločky tancovali vo vzduchu a smiali sa. Pripomínalo mi to mňa s Emmou. Otvoril som okno. Ľadový vzduch mi udrel do nahej hrude a dôkladne mi ju vysušil. Vločka mi padla na stôl hneď vedľa raňajok. Nebol som hladný, hoci mi škvŕkalo v bruchu. Zavrel som okno, začala mi byť zima. Obliekol som si staré vyťahané tričko a tepláky a sadol som si za stôl. Z šuplíka som vytiahol papier a ceruzku. Vedel som, čo budem robiť. Začal som kresliť. Jej tvár. Jej oči, dokonalý úsmev a tie jej jemné jamky v lícach. Jej pery, jej rozpustené vlasy z jednej strany zastrčené za ucho a samozrejme jej ucho. Jej ofinu a okuliare, ktoré tak nenávidí a ja ich na nej tak milujem, jej kruhové náušnice. Jej krk, jej znamienko zboku na ľavej časti nosa, jej nos a jej obočie, ktoré sa jej zdá zvláštne, ale pre mňa je dokonalé. Jediné, čo som tam nenakreslil boli akné, čierne bodky na nose, brade, trochu na lícach a medzi obočím a slzy. Tieto veci som tam nedal, hoci dopĺňali jej osobnosť. Nechcel som ich tam, hoci sa mi na nej páčili. Aj slzy, ktoré mi kvapli na papier a tým na miestach, kam spadli, trochu rozpili ťahy ceruzky.
Ahojte, krásky! Prepáčte, že som časť dlhšie nepridala, nemala som na to čas a toto som písala spolu dva dni (aj keď sa to nezdá). Dúfam, že sa páči, prepáčte za dĺžku, ale chcela som tam dať všetko. Mimochodom, ďakujem za krásnych 587 reads, 67 votes! I LOVE YOU SOOOOO MUCH!! Ďalšia časť, asi cez víkend budúci týždeň. V ďalšej časti už budete mať odseky pre lepšiu prehľadnosť a pokúsim sa pridať viac priamej reči. Dúfam, že ešte nekončím, tak sa snažte! :) :D Dajte vedieť, keď sa vám tam niečo nepáči / páči, budem veľmi rada za spätnú väzbu! Chyby ignorujte, polovicu som písala na mobile a nečítam to po sebe, takže snáď to dáva zmysel. COMMENT or VOTE? Vaša Em
YOU ARE READING
Fate named Jai Brooks (Janoskians FF - SK)
Fanfiction"Bola to len náhoda." "Náhody neexistujú. Bol to osud."
