Fate named Jai Brooks (Janoskians FF - SK)

Part 9: Surprise

"Poobedňajšia prestávka, konečne!" jasala som, keď sme konečne mali pauzu. "Myslela som si, že to bude ľahká práca," priznala som sa po chvíli žuvania Rite. Zasmiala sa. "Myslím, že preto si všetci zobrali dovolenku a my teraz nemáme dostatok zamestnancov," zachechtla sa, ale hneď sa aj upokojila. "Páčiš sa mi. K ľuďom si milá, keď sa ti niečo nepodarí ospravedlníš sa zákazníkovi, rozdávaš úsmev. Myslím, že by ti za to mali dávať prepitné!" vyhlásila a ja som sa nahlas rozosmiala. Rita sa trošku čudne zatvárila, asi pre zvuk môjho smiechu. Mám viac typov smiechu. Jeden znie ako škriekanie čarodejnice, druhý ako mečanie kozy, tretí ani zvuk nevydáva, len keď sa nadychujem a vtedy to znie ako štikútanie a štvrtý znie celkom prirodzene až na to, že postupne prejde do jedného z predchádzajúcich smiechov. A toto bol smiech čarodejnice. Ešte chvíľu sme sa rozprávali o mne a potom o Rite a jej rodine. Má dve deti - dcéru Natalie a syna Johna. Natalie je v mojom veku a John je trochu starší ako ja. Manžela nemá. Zomrel pri autonehode. Išiel autom domov zo služobnej cesty, keď zrazu pred neho vletelo auto idúce v protismere. Vinník prežil, on nie. Keď som si vypočula celý príbeh, po líci sa mi začala kotúľať slza a hneď za ňou na druhom líci ďalšia. Utrela som si ich rukou a smrkla som nosom. "Bože, prepáč, nechcela som ťa rozplakať. Teraz zákazníci nebudú vidieť tvoj pekný úsmev," zamračila sa. Usmiala som sa na ňu. "To je lepšie," pochválila ma a vyrazili sme späť do predajne. "Ok, teraz sa len na päť minút vymeníme, chcem vedieť ako ti to pôjde pri nápojoch," povedala mi Rita a ja som od strachu, že niečo pokašlem, preglgla. "D-dobre," povedala som potichu a Rita sa len zasmiala. "Neboj sa, nie je to až také strašné, aké si myslíš, že to je," povzbudivo sa na mňa usmiala. "To dúfam," zašepkala som si sama pre seba, ale Rita to očividne počula. Potľapkala ma po pleci na znak toho, že to zvládnem. Usmiala som sa. Zaujala som postoj na svojom mieste a Rita znova otvorila. "Neboh, to bude dobré," povedala mi ešte predtým, ako sa dnu dovalili ľudia. O chvíľu som počula jej hlas. "Dvakrát milkshake a jedno cappuccino!" Aha, to malo byť na mňa. Postavila som sa k stroju a začala som plniť kelímky. Hotové nápoje som podala Rite, ona na ne napísala mená. Takto dokola to išlo asi 15 minút. Potom prišla dozadu za mnou a povedala mi: "Musím ísť na vécko, zvládneš to tu sama?" Myslím, že sa mi zahmlelo pred očami. "Pokúsim sa," odpovedala som. Čo iné môžem povedať svojej šéfke? "Si poklad, ďakujem," povedala mi a utekala na záchod. Išla som teda dopredu k pokladnici a obsluhovala som. "Dobrý deň. Čo si dáte?" usmiala som sa na staršieho pána, očividne pána podnikateľa. "Jedno latte a jednu kávu arabica, prosím," vypýtal si a hľadal v peňaženke drobné. "Hneď to bude," odvetila som mu a začala som robiť kávy. Bola som šťastná, lebo mi to celkom dobre išlo. "A pre koho to bude?" opýtala som sa a vzala som do ruky fixku. "Peter," povedal mi svoje meno. Vtom som si spomenula na môjho brata, Petra. Uvedomila som si, že aj cez to, že je taký lenivý a stále ma mláti, mi veľmi chýba. Otvorila som fixku, vzala som do ruky kelímok s kávami a na obidve som napísala Peter. Snažila som sa písať krasopisne, aj keď neviem pekne písať. "Nech sa páči. Bude to 2,50$, prosím," podala som mu kelímky s kávou. "Tri, pre váš pekný úsmev," polichotil mi. Začervenala som sa. "Ďakujem a pekný deň!" povedala som mu, keď odchádzal. "Aj vám a ďakujem," odvetil mi a ja som peniaze uložila do pokladne. Kde toľko trčí? Poobzerala som sa okolo seba a zbadala som Johna, ako vchádza do predajne. Okamžite mi zamával a pristúpil k pultu. "Čo ty tu?" opýtal sa ma bez pozdravu. "Aj mne si chýbal," povedala som a on sa uškrnul. "Pracujem tu, ako vidíš. A ty?" opýtala som sa ho. "Idem si len kúpiť kávu a prišiel som za mamou," pokojne mi odpovedal. Vtom mi to docvaklo. "Počkať, Rita je tvoja mama?" opýtala som sa ho a pozrela som zaňho, či tam nestojí nejaký rozzúrený zákazník. Nikto, chvalabohu. Prikývol. "To nemyslíš vážne," povedala som a on prikývol, že to myslí vážne. Vzdychla som si. "Tak, čo si dáš?" opýtala som sa a začala som ho obsluhovať. Na kelímok som napísala jeho meno a potom som ho pustila cez zamestanecký vchod. Mám taký pocit, že Rita nešla len na záchod. Nevadí. Musela som sa vrátiť späť za pult, aby sa zákazníci nesťažovali. Obslúžila som ešte pár zákazníkov, keď tu zrazu sa objavil... Áno, uhádli ste. Jai.