Fate named Jai Brooks (Janoskians FF - SK)

Part 9: Br(ok)en

Vyjdem na chodbu a usmejem sa. Neverím, že som to naozaj urobil! Rozosmejem sa a všetci na mňa pozerajú ako na debila. 

"Čo ti je také smiešne?" spýta sa ma Jeremy. Len mávnem rukou a celý vysmiaty kráčam naspäť do auta. 

V hoteli:

Postavím sa pred posteľ a zavriem oči. Rozpažím ruky a nahnem sa dopredu. Zemská gravitácia ma prudko hodí na posteľ a ja so smiechom dopadnem tvárou do perín. Stále sa mi v hlave odohráva scéna so Scooterom. Mám pocit, že som hulil trávu alebo niečo podobné. Niečo so mnou nie je v poriadku. Mal by som byť smutný, no nie? Možno mi niečo ten barman dal do drinku. Viečka sa mi mimovoľne zatvoria a ja upadnem do omamnej kómy zvanej spánok. 

Emma's POV:

Pocítim, že mi niekto odhrnie vlasy z čela a zastrčí ich za ucho. Nasleduje pohladenie po hlave a hlas, ktorý niečo hovorí. Otvorím oči, ale svet vidím rozmazane. Žmurknem a hneď je to lepšie. 

"Dobré ránko, ako si sa vyspala?" spýta sa ma osoba vedľa mňa, v ktorej spoznávam Johna. Pozriem na mobil, aby som zistila koľko je hodín.

"Veď je desať večer," zasmejem sa. John len pokrčí plecami a sladko sa na mňa usmeje. 

"Teraz sa drž, pristávame." V bruchu pocítim príjemné šteklenie a trochu to so mnou zatrasie, keď sa podvozok dotkne pristávacej dráhy. Celá posádka zatlieska a všetci sa začnú zdvíhať zo svojich sedadiel. My s Johnom počkáme, kým sa aspoň trochu vyprázdni naša strana uličky. John sa postaví a začne vykladať naše veci. 

"Nechaj, ja si svoje veci vyložím."

"Nevyložíš. Sú úplne vzadu. Nedočiahneš tam."

Štuchnem ho do rebier. "Nemusíš byť hneď hnusný, keď máš meter deväťdesiat." Tvárim sa urazene, ale nejde mi to. Okamžite sa rozosmejem a spolu so mnou aj John.

"Herečka by z teba nebola," povie so smiechom a podá mi moje veci. 

"Ďakujem," usmejem sa naňho a spoločne vyjdeme von z lietadla až do letiskovej haly. Čakanie na batožinu si skrátime rozprávaním sa o všetkom a o ničom. Vyloží mi veci z pásu a ovešaní ako vianočné stromčeky sa poberieme k parkovisku.

"Mám zavolať taxík?" spýtam sa Johna, ale on len pokračuje rýchlym krokom ďalej. Počujem zvuk odomknutia auta a poteším sa, že budem mať dostatok miesta pre všetky veci. Batožinu uložím do kufra auta a sadnem na sedadlo spolujazdca.

"Môžem pustiť rádio?"

"Jasné," odpovie mi John. Načiahnem sa ku tlačidlu spustiť v ten istý okamih ako John. Dotkne sa mojej ruky a ja sa začervenám. Len sa usmeje, akoby sa nič nestalo a naštartuje. Rýchlosťou 120 sa ženieme po diaľnici a ja len tupo pozerám cez čelné sklo na biele čiary na ceste. Nevnímam okolitý svet. V hlave mám prázdno, len tmu. Mám pocit, že upadám do temnoty, kde je chladno a žiadny cit. Zvuky rádia mi znejú v hlave ako hlasy ľudí šepkajúcich, čo mám robiť.

V duchu si položím otázky. Som šialená? Fakt mi načisto hrabe? Zhlboka sa nadýchnem a zavriem oči. Po pár sekundách vydýchnem vzduch z pľúc a otvorím oči. Pozriem na Johna. Volant drží pevne a hlavou si pokyvuje do rytmu pesničky v rádiu. Začínam vnímať okolie, ale tú pesničku neviem spoznať.

"John?" Stíši rádio, aby ma počul. "Zavez ma do nejakej lacnej ubytovne."

"Čo? Prečo?" Očividne nechápe. Poťukám si po čele.

"Veď musím niekde spať, no nie?"

"Budeš spať u nás." Vyvalím naňho oči.

"To myslíš vážne?" Prikývne. "Bože, John, ďakujem! Objala by som ťa, keby si nešoféroval."