Fate named Jai Brooks (Janoskians FF - SK)

Part 2: First memories

Jai's POV:

"Hlavne, že si ma donútila povedať, že to bola len náhoda a potom povieš toto?" spýtam sa jej a pritom nechápem významu jej slov. Osud pomenovaný Jai Brooks? To akože som ja ten osud?

"Ale... Myslela som to tak, že určite nie je náhoda, že sa všetko toto stalo. Ani ty nie si náhodný. Si osudový." Akoby mi čítala myšlienky. Usmejem sa na ňu a porozprávam jej, ako sme sa prvýkrát stretli, namiesto toho, aby sme hľadali doklady na vybavenie víza.

"Čože? Toto sa fakt udialo? Stále tomu nemôžem uveriť. Je to také nereálne, také filmové. Je to príliš krásne na to, aby to bola skutočnosť," povie mi a uštipne sa na ruku, aby zistila, že to nie je sen.

Zasmejem sa. "Nie je to sen. Nie je to rozprávka ani film. Nie je to nejaká romantická kniha od Rosamunde Pilcherovej. Je to skutočnosť."

"Počkaj. Ani naše stretnutie v tom prípade nebolo náhodné. Ty si nebol len náhodný okoloidúci, ktorý do mňa vrazil." Ticho. "Bol to osud. Všetko, čo sa udialo, deje a udeje je osud. Neverím na náhody."

Vtom si všimnem, že je na nej niečo iné. Ofinu má rozdelenú cestičkou vľavo a vlasy jej voľne padajú po stranách čela, skoro až k ušiam. "Čo si spravila s vlasmi?" spýtam sa jej a ona si ich ohmatká.

"Preboha! Keď mi tie vlasy schli, tak voľne popadali a už tak zostali." Z kufra vytiahne hrebeň a ide do kúpeľne dať si to na celé čelo. Zastavím ju tesne pred činom.

"Nie. Máš to takto oveľa krajšie. Nechaj si to tak. Páči sa mi to." Usmeje sa na mňa a ja neodolám a pobozkám ju. "Nie je to pre teba trochu zvláštne, že sa bozkávaš s človekom, o ktorom nič nevieš?"

"Ale viem. Len si nemôžem spomenúť," povie mi a trochu mi rozstrapatí vlasy. "Ozaj, ako som sa sem vlastne dostala, keď som zo Slovenska?"

Sadneme si naspäť na posteľ a začnem jej rozprávať, prečo dorazila do Austrálie, že tam spoznala nás, moju mamu, Johna, Natalie a Ritu, jej šéfku v Starbuckse. Prikyvuje, sem-tam sa niečo opýta a všetko si v bodoch zapisuje na papier, ktorý našla u mňa na polici. Potom jej hovorím, ako ju Luke pozval na výlet do LA, ako s ňou pár hodín chodil, keď sme sa rozišli, ako sme sa znovu dali dokopy, proste všetko, čo by mala vedieť a čo si pamätám.

"O tvojej rodine neviem vôbec nič," poviem sklamane, pretože jej pomôcť, aby sa jej čo najskôr vrátila pamäť.

"V poriadku. Idem ešte za Lukeom." Prikývnem a ľahnem si na posteľ.

Emma's POV:

Chvíľu mi trvá, kým nájdem Lukeovu izbu. Zaklopem na posledné dvere a ozve sa tlmené ďalej. Vojdem dnu a zbadám Lukea rozvaleného na posteli. "Ahoj, ako ti je?" spýta sa ma s pohľadom upretým na displej iPhoneu. Sadnem si vedľa neho na posteľ.

"Dobre, ďakujem. S kým si to píšeš?" spýtam sa, keď zbadám otvorený priečinok s SMS-kami.
Rýchlo si schová mobil pod zadok.

"S nikým," povie a pritom sa červená. Tuším, že je to nejaká baba.

"Ale no tak. Mne to môžeš povedať. Sme predsa najlepší kamoši, no nie?" Vzdychne si.

"S Veronikou, tvojou novou kamoškou." Porozpráva mi o včerajšom večeri, o Veronike Watersovej zo Slovenska, o Rite, Jamesovej sestre a o všetkom, čo so mnou zažil. Všetko si zapisujem. V kúte izby zbadám dve gitary: akustickú a elektrickú.

Vybavuje sa mi spomienka na to, ako som vždy chcela elektrickú gitaru. Zdôverím sa s tým Lukeovi. Podíde k nej a chystá sa niečo zahrať. "Volá sa to Friend Zone a je to naša vlastná pieseň." Zaznejú prvé akordy a okamžite sa mi ten zvuk zapáči. Keď dohrá, zatlieskam mu. So smiechom sa pokloní a skočí na posteľ vedľa mňa až nadskočím. Nahlas sa rozosmejem.