Fate named Jai Brooks (Janoskians FF - SK)

Part 11: "Good" Morning

Hneď ako som ráno otvoril oči, som pred sebou zazrel tvár. Veľmi známu tvár. Obraz bol rozmazaný, tak som zažmurkal a pretrel som si oči. Zbadal som pár hnedých očí a piercing v pere. Spomenul som si, odkiaľ tú tvár poznám. Luke. Okamžite som si zakryl hlavu paplónom, aby som sa nemusel dlhšie pozerať na môj škaredší klon. Ja viem, pravda bolí. "Dobré ráno," povedal znudene Luke a odkryl mi hlavu. Znova som si ju prikryl. "Čo chceš?" zavrčal som naňho a otočil som sa na druhú stranu. "Toľko lásky hneď zrána," povedal ironicky a odkryl ma celého. Našťastie som nespal nahý, inak by ma šľak trafil. Aj keď ma už tak videl, je to predsa môj brat, ale nemienim sa tu pred ním odhaľovať viac, ako treba. Otočil som sa k nemu a konečne som otvoril oči. "Koľko je hodín?" povedal som rozospato a sadol som si na posteľ. "Desať," odpovedal mi Luke bez nejakého záujmu. Znova som sa zvalil na posteľ. "Čo tu chceš?" opýtal som sa ho možno trochu naštvane. "Chcem vedieť, či som dobre počul, že si mal s Emmou rande?" Už zas niekto otravuje. Čo sa všetci starajú do mňa a do vecí, čo robím? Lezie mi to na nervy. Poriadne. Prikývol som a znova som sa posadil na posteľ. Lukeovi zrazu preskočilo v tej jeho prázdnej gebuli a začal sa správať ako šibnutá tínedžerka, ktorá práve čítala status na Facebooku, že jej platonická láska bude hrať v nejakom novom hollywoodskom filme. Chcel vedieť všetky podrobnosti. Povedal som mu ich, keď mi sľúbil, že to nikomu nepovie, a že potom okamžite vypadne z mojej izby. Bozkávanie som si nechal pre seba, o tom fakt nemusí vedieť. "Čiže, vy dvaja teraz spolu chodíte?" opýtal sa, keď som mu všetko rozpovedal. Očividne mu v tej jeho hlave chýba aspoň malý kúsok mozgu. Vzdychol som si. "Áno, Luke. Môžeš teraz ísť? Chcem sa prezliecť," oznámil som mu a vykopol som ho z izby. Doslova. Zo skrine som vytiahol tepláky a mikinu. Umyl som si zuby a rozmýšľal som o včerajšku. O tom, ako som si povedal, že buď to poseriem, alebo to až tak veľmi neskazím. Čo z toho je pravda? Asi ani jedno. Pravda je, že to dopadlo najlepšie, a že ja som to očividne neskazil. Nechcel som raňajkovať tu. Medzi tými, s ktorými trávim skoro každý deň, ktorí mi začali už poriadne liezť na nervy, ktorí ma neustále otravujú, urážajú a starajú do vecí, do ktorých by sa nemali. Rozhodol som sa, že pôjdem k mame. Už dávno som od nej nedostal teplé raňajky. A navyše tam možno bude aj Emma. Svetlo môjho života. Hneď ako som ju zbadal, sa mi svet pred očami rozžiaril. Pristihol som sa, že sa usmievam ako idiot. Okamžite som prestal. "Nepotrebuješ psychologickú poradňu?" zasmial sa James, asi ma videl, ako sa usmievam. Pozrel som sa naňho s výrazom, či to myslí vážne. Zasmial. "Dnes mám nejakú dobrú náladu," čudoval sa sám sebe a smial sa ako blázon holej riti. "Tak nech ti to vydrží," zaželal som mu a pobral som sa preč. Zastavil ma. "Kamže, kamže? Už včera si nás opustil," povedal a nahodil smutný ksicht. "Ja viem a mrzí ma to," zatváril som sa rovnako smutne a objal som ho. Začali sme smiať. James je super, rozumiem si s ním asi najviac, viac než s Lukeom, a to je moje dvojča. Vždy ma vie pochopiť. "Choď za ňou," povedal mi a usmial sa. Prikývol som. "Práve som sa tam chystal." James ma nechal tak a ja som konečne mohol vyraziť. Už-už som vychádzal z domu, keď Luke začal po celom dome ziapať. Keď som počul, čo hovorí, nasral som sa. Mám nejaké časté výkyvy nálad. "Jai chodí s Emmou, Jai chodí s Emmou!" Vyšiel som za ním hore. "Dobre, ale nemusíš to vytrubovať celému svetu!" zjačal som naňho. "Dobrý nápad!" opdpovedal mi Luke a ja som ho začal naháňať po hornej chodbe. Zamieril do izby, ja za ním. Zvalil som ho na posteľ a začal som sa s ním klbčiť. Udieral som ho dosť silno, myslím, že na hrudi mu zostanú modriny. Bránil sa, musím uznať, dosť dobre. Vrazil mi päsťou do oka. Pustil som ho a chytil som si oko. Otočil som sa a zbadal som Beaua, ako sa na nás pozerá. Videl všetko, myslím. "Jai, som si o tebe nemyslel, že tu budeš znásilňovať vlastného brata, ty kanec!" vyhlásil a rýchlo sa pratal preč. Ja som zišiel do kuchyne, namočil som si ruku a priložil som si dlaň na oko. Aspoň niečo, nechcelo sa mi šaškovať s ľadom. Radšej som konečne vyšiel z domu, nasadol som do auta a ufujazdil som. "Ja to prasa dvojčacie zabijem!" nadával som na Lukea počas šoférovania. Nevšimol som si na semafore červené a prudko som zabrzdil. Oprel som si hlavu o volant a nadával som sám na seba. "Mala pravdu. Fakt jazdím ako pirát ciest." Nad touto vetou som sa pousmial. Zdvihol som hlavu a počkal som, kým naskočí zelená. Dupol som na plyn. Stále som mal zlú náladu a jediné, čo mi ju mohlo zlepšiť bola ona. Dúfal som, že bude doma. A ešte raňajky. Poriadne mi škvŕkalo v bruchu. Konečne som zastavil pred jej domom. Zdalo sa mi to ako večnosť, hoci to bolo len päť minút. Vystúpil som z auta a nadýchol som sa. Musel som sa upokojiť, kým som vstúpil dovnútra. Stlačil som kľučku na bránke. Bola zamknutá. Nemal som inú možnosť, len ju preskočiť. Kráčal som k dverám a upokojoval som sa. Zazvonil som na zvonček pri dverách a čakal som. Otvorila som mi osoba, ktorú som chcel vidieť.