Fate named Jai Brooks (Janoskians FF - SK)

Part 2: Dubai

"Halóóó, zobuď sa, musíme vystúpiť," počula som nejaký chlapčenský hlas. John mnou triasol ako zmyslov zbavený. "Au, to bolí," snažila som sa dostať z jeho zovretia. "Prepáč," povedal a ja som sa postavila. "Ideme po batožinu?" opýtal sa a ja som prikývla. Zobrala som batoh a vyšla von z lietadla. Vošli sme do vstupnej haly a mne sa naskytol neuveritľný pohľad. Toľko ľudí v burkách som jakživ nevidela. "Toto by mali zakázať. Je to týranie žien," vyhlásila som a John sa začal smiať. Štuchla som ho a začala som sa smiať aj ja. Myslím, že budeme dobrí kamaráti. Kráčali sme rovno až k pásu, na ktorom sa viezli kufre a tašky. John najprv vytiahol svoje dva kufre. "Čo z toho je tvoje?" opýtal sa ma. "Nemusíš mi to brať." "Ale ja chcem len pomôcť dáme," uškrnul sa. "Si milý," usmiala som sa naňho. "Tamten modrý kufor a hnedá taška. Vidíš ich?" opýtala som sa a on prikývol. Taška bola ľahšia, tak som ju zdvihla a položila na zem sama. "Preboha, čo v tom máš? Kamene? Váži to aspoň tonu," zafučal John a začal ťahať kufor z pásu. Nedarilo sa mu to, tak som mu prišla na pomoc. Ťahali sme spoločne, až sme ho nakoniec vytiahli. "Tak, teraz musíme počkať tri hodiny, kým priletí lietadlo. Poďme sa rozprávať, čas nám ubehne rýchlejšie," navrhol a ja som súhlasila. "Tak začni," vyzval ma a ja som nesmelo začala. "Som Emma Whiteová, mám osemnásť rokov, brata Petra, mamu, otca, babku, dedka a chodím na strednú školu, kde som po prázdninách štvrtáčka," povedala som a on sa začal smiať. "Čo sa smeješ?" "Ja na tom vymenovaní rodinných príslušníkov," smial sa hrozne nahlas až na nás začali pozerať všetci v hale. "Trošku stíš hlasitosť smiechu," povedala som a smiala som sa tiež. "Si na rade," povedala som, keď sme sa ako tak upokojili. "Takže, som John Neil, mám dvadsať rokov, sestru Natalie, mamu, otca, bla, bla, bla a chodím na univerzitu, kde som druhák," povedal a ja som sa len usmiala. Je to zlatý chalan, pomyslela som si a poriadne som si ho obzrela. Čierne vlasy ostrihané na ježka, modré oči, vysoký, štíhly a mal pekný úsmev. "Idem na záchod," oznámila som mu. "Dobre postrážim batožinu." Vošla som dovnútra a prekvapilo ma, aké to bolo čisté, nie ako na Slovensku. Vošla som do kabínky a zamkla ju. "Sakra, nie je tu toaleťák," zahrešila som. Šmátrala som vo vačkoch a chvalabohu som našla vreckovku. "Panebože!" zľakla som sa, keď sa záchod spláchol sám. Odomkla som a vyšla som von. Umyla som si ruky a vysušila v sušičke na ruky, ktorá strašne hučala. Podišla som naspäť k zrkadlu. Pozrela som sa doň a vzala som gumku do vlasov zo zápästia. Spravila som si taký voľný cop, pozrela som sa do zrkadla a vyšla naspäť do haly. "Počuj, idem aj ja na vécko, ok?" spýtal sa ma John. "Jasné, vystriedame sa," odvetila som. John sa obrátil a pomaly vchádzal dovnútra. Zohla som sa k svojmu kufru a rozopla ho. Navrchu ležala poskladaná bunda, tak som ju vytiahla, pretože v Melbourne na to už nebude čas. "Lietadlo Dubai - Melbourne práve pristálo. O päť minút môžete nastupovať!" zahlásil chlap v rozhlase po anglicky a John práve vyšiel z vécka. "Zmeškal som niečo?" opýtal sa a rýchlo schmatol svoju batožinu. "Už máme nastupovať do lietadla. Idem si ešte rýchlo kúpiť vodu," oznámila som mu a stratila som sa mu z dohľadu. "Dva veľké Nestea, prosím," oznámila som predavačke, ktorá ma obsluhovala. "Tri eurá, poprosím," dala som jej peniazea a vracala som sa naspäť za Johnom. "Človek ani neverí aké je na letiskách všetko predražené," sťažovala som sa. "Dobre, vezmi si batožinu a ideme," povedal mi John a vyrazili sme. Batožinu sme zase podávali na pás, vyšli von z haly a nastúpili do lietadla. "Sedíš so mnou?" opýtal sa ma John. "Jasné, však tu nikoho iného nepoznám a chcem sa s niekým rozprávať," usmiala som sa. "Vážení cestujúci, pripútajte sa, vzlietame," oznámila letuška cez mikrofón. "Tak a je to tu," povedala som a oprela sa o sedadlo. Vzlietli sme. Trochu ma pri tom boleli uši, tak som si musela dať žuvačku. "Uaaaah," zazívala som. "Idem spať. Dúfam, že sa tých šesť hodín letu niečo naspím," oznámila som Johnovi, ktorý už spal. Pousmiala som sa nad tým. "Dobrú noc," povedala som si sama pre seba, uložila som sa na sedadle, zavrela oči a pomaly som padala do temnoty zvanej spánok.

Ahojte, som tu znova, dúfam, že s lepšou časťou. Ja viem, že je to moc nereálne, ale keď Emma príde do Melbourne malo by to byť trošku lepšie. Každopádne, chcem poďakovať tým pár ľuďom, čo si prečítali moju prvú časť. Myslela som, že to nikto nebude čítať. Dúfam, že sa vám to zatiaľ páči, prosím komentujte, voteujte. Ďalšia časť, keď vás bude pätnásť (čitateľov). Chyby, prosím vás ignorujte, nečítam to po sebe. COMMENT or VOTE? Vaša Em