Fate named Jai Brooks (Janoskians FF - SK)

Part 3: Melbourne

"Nie, prosím, nie. Ja nechcem..."  Na tento sprostý sen som sa zobudila uprostred noci. Sníva sa mi dosť často, ale teraz bol iný. Prechádzala som sa po námestí niekde v neznámom meste a obdivovala pamiatky, keď zrazu niekto vyskočil spoza stromu. Bol oblečený celý v čiernom a na hlave mal kuklu. Pozrela som sa naňho a zbadala som, že má v ruke zbraň. Pomaly sa ku mne približoval. Pod nátlakom psychiky som sa rozbehla kamsi rovno. Začal bežať za mnou. Bohužiaľ som bežala do slepej uličky. Zastala som. Pomaly som sa otáčala naspäť k nemu. Zbraň namieril na mňa. "Nie, prosím, nie. Ja nechcem..." Vystrelil. On vystrelil! V tom je ten sen iný. Vždy ma zviazal a odviedol, a žiadal odo mňa výkupné, a potom ma nechal odísť, ale nikdy ma nezabil! Pozrela som vedľa seba. John ešte sladko spal v dosť čudnej polohe. Pozrela som von oknom. Už sa pomaly rozvidnievalo. Videla som záblesky východu slnka. Postupne boli také silné, že ma oslepili. Radšej som sa postavila. Kráčala som smerom k vécku a pred očami som mala takú čiernu škvrnu. To z toho slnka. Otvorila som dvere a vošla do tesného priestoru kabínky. Nebudem vám rozpisovať, čo bolo ďalej, lebo by ste si mysleli, že som plem - plem. Hneď vedľa záchoda bolo malé umývadlo. Pustila som vodu a namydlila si ruky. "Kde je, sakra, uterák?" opýtala som sa sama seba. Nebol tam, tak som si utrela ruky do riflí. Vyšla som z kabínly a sadla si na svoje miesto. John sa už preberal. "Dobré ráno," povedala som mu a on prikývol. Postupne sa začali preberať všetci na palube lietadla. "Dobré ráno, vážení cestujúci. O päť minút pristaneme. Ak nie ste pripútaní, tak sa pripútajte," zahlásila letuška a odišla do pilotnej kabíny. Ja som sa radej pripútala. Z úst mi páchlo, keďže nebol čas si umyť zuby, tak som si dala žuvačku.  Vtom sme začali klesať. Pomaly, pomalšie až sme sa nakoniec dotkli zeme. Všetci na palube začali tlieskať, tak som sa pridala aj ja. "Ďakujeme, že ste si vybrali našu aerolinku. Príjemný zvyšok dňa," zahlásil mužský hlas, pravdepodobne pilot. John sa postavil a podal mi batoh z úložného priestoru nad nami. "Ďakujem." Dala som si ho na plecia a pomaly sme vychádzali von z lietadla. Ranné slnko nám svietilo do očí a bránilo vo výhľade. Prekvapilo ma, aká tam bola zima. Hodila som na seba bundu a vošla do obrovskej haly. Dobre, nebola taká veľká ako v Dubaji, ale bola dosť veľká. Podišla som k pásu a čakala na svoj kufor a tašku. Uvidela som kufor, keď prišiel až ku mne, tak som ho zobrala. Taška prišla o chvíľu. Pomaly som ju zdvihla. "Ehm," začal John, "tam na mňa čaká mama. Musíme sa rozlúčiť," povedal so smutným výrazom v tvári. "Možno sa ešte stretneme za tie dva mesiace, čo tu budem," povzbudila som skôr seba ako jeho. "Tak zatiaľ ahoj," povedal a objal ma. Opätovala som mu objatie. "Ahoj," kývala som mu kým kráčal k postave ženy. Ja som si prehodila tašku cez plece, zvihla som rúčku na kufri a odišla som. Eskalátor. Ďalšia výzva pre moje svaly. Batožinu som vyložila na druhý schod a nastúpila som na prvý. Schody išli postupne nižšie a nižšie. Keď boli úplne dole, uvidela som tam stáť pár ľudí s menovkami ľudí, na ktorých čakali. Na jednej z nich bolo moje meno. Držala ju nejaká tmavovlasá žena. Opatrne som k nej podišla. "Emma White," predstavila som sa a ona ma objala. Objatie som jej nemotorne opätovala. "Som Gina Brooksová, tvoja mama v Melbourne," povedala a obe sme sa zasmiali. "Poď, vonku mám auto," povedala mi a kráčali sme von z haly. Z vrecka kabelky vytiahla kľúč a odomkla veľký čierny Range Rover. Otvorila kufor a dala mi tam kufor a ja tašku a batoh. Nastúpila som do auta a zabuchla dvere. Pani Brooksová naštartovala. "Aký bol let?" opýtala sa a usmiala sa na mňa. "Dlhý, pani Brooksová" odpovedala som a ona pokračovala. "Prosím, len Gina. Cítim sa potom trochu zvláštne, keď mi budeš hovoriť pani Brooksová," pozrela sa na mňa a ja som prikývla. Zastali sme na semafore. "Náš dom je úplne na kraji mesta v pokojnej štvrti," povedala. "Ešte asi päť minút cesty." "Dobre," povedala som a nemohla som sa dočkať nášho domu. Počkať, jej domu. A toho, ako si ľahnem do postele v mojej izbe a budem dospávať. No, do izby jedného z jej synov. Ale ešte predtým si radšej umyjem zuby.

Ahojte, som znova tu! :D Bože, neviete si predstaviť aká som šťastná, že to čítate. Keď som sa včera večer pozrela na počet prečítaní predchádzajúcej časti, začala som skákať dva metre do výšky. No dobre, tak asi tridsať centimetrov, ale to je jedno. :D Chcem v tomto príbehu ešte tak veľa spraviť, ale pôjde to len s vašou pomocou. Dosť ma prekvapilo, že na prvej časti je oveľa viac prečítaní, ako na druhej. Dúfam, že sa vám časť páči, prosím komentujte, voteujte. Ďalšia časť bude za pätnásť prečítaní a minimálne jeden koment (prvej osobe, ktorá napíše koment bude venovaná ďalšia časť). Chyby ignorujte, nečítam to po sebe, som už raz taká. :) :'( COMMENT or VOTE? Vaša Em