Fate named Jai Brooks (Janoskians FF - SK)

Part 19: Hospital Love

Emma's POV:

Vôbec netuším, čo to so mnou je. Neviem, čo mám robiť, či mám plakať alebo smiať sa. Neviem, ako sa cítim, či zle alebo dobre. Netuším, koho ľúbim, či Jaia alebo nikoho. Potrebujem sa nadýchať čerstvého vzduchu.

Prudko som sa vytrhla spomedzi chalanov a bežala som ku dverám. Skoro som ich vyvalila, ale nevadí. Vonku som zastala asi uprostred parkoviska. Podišla k neďalekému obrubníku a sadla som si naňho.

Pozerala som sa okolo seba, sledovala okoloidúcich ľudí a autá. Pohľad som upriamila na nemocnicu. Bola veľká, až obrovská. Nemohla som ďalej dívať na miesto, kde teraz leží môj bývalý, tak som si ľahla na stále zasneženú trávu hneď za obrubníkom.

Pohľad som upriamila som na oblohu. Bola sivá, mračná sa rozprestierali až kamsi ku koncu mesta. Zrazu z mračien začali padať vločky. Prvá mi dopadla na špičku nosa. Rozplakala som sa.

Čo je to so mnou? Nálady mením ako tehotná žena. Až na to, že nie som tehotná. Zavrela som oči a zhlboka som dýchala. Nasávala som čerstvý studený vzduch, ktorý som tak veľmi potrebovala. Pomaly som sa začínala upokojovať.

Mala som pocit, že slza, ktorá mi práve stekala po líci zamrzne a s ňou aj moje telo. Bola fakt zima. Rozmýšľala som, či by nebolo lepšie, keby som zamrzla. Nikto ma tu už nepotrebuje, tak prečo by som tu mala ostať?

Znova som sa posadila na ľadový obrubník a do ruky som vzala mobil. V kontaktoch som hľadala jediné meno. Natalie. Prsty sa mi triasli, ale dokázala vytočiť jej číslo. Zdvihla to po prvom zazvonení.

"Ahoj, čo sa deje?" spýtala sa vystrašene.

"Ahoj, prepáč, ale budeme to musieť zrušiť. Môj ex odpadol a teraz sme s ním v nemocnici," vysvetlila som jej.

"Kto je to my?" spýtala sa ma sklamane.

"Ja, Gina a chalani," odpovedala som jej. Potom som si uvedomila, že nevie, kto je kto.

"Aha, tak sa teda prídem rozlúčiť zajtra na letisko aj s Johnom."

"Ok, ahoj," zložila som. Prestala som si cítiť prsty a zadok. Radšej som sa postavila a vrátila som sa do nemocnice. Do izby som ledva trafila. Keď som tam vošla, boli tam už len chalani a Gina. Doktor a sestrička odišli.

Beau stál pri Gine a utešoval ju. Ostatní sa rozprávali s Jaiom. Ja som zatiaľ stála ako taký debil a nevedela som, čo mám robiť. Podišla som k Gine a Beauovi.

"Beau, môžem sa porozprávať s Ginou?" Prikývol a zmizol za chalanmi. Nevedela som, ako začať.

"Mrzí ma to," pošepkala som tak, aby ma mohla počuť len ona. Utrela si slzy a pokrútila hlavou.

"Nemá ťa čo. Nič si nespravila." Keby len vedela.

"Nakričala som na vášho syna a to možno kvôli mne nejedol," vysvetlila som jej.

"Áno. Ale on nejedol preto, lebo mu bolo ľúto, čo spravil on tebe." Vyvalila som na ňu oči. Otočila som sa k nemocničnej posteli. Všetci chalani sa na nás pozerali a počuli celý náš rozhovor.

"Je to tak," prehovoril potichu Jai. Musel si odkašlať, aby sme mu rozumeli. Spravil gesto rukou, ktoré naznačovalo, že mám ísť k nemu bližšie. Opatrne som vykročila.

Stála som tesne pri ňom a nedokázala som sa mu pozrieť do očí. Keby som sa do nich pozrela, okamžite by som sa roztopila a vyzerala by som ako taká chudera. To som nechcela.

"Prepáč," povedal už hlasnejšie. "Prepáč mi za to, že si strácala so mnou čas a trpezlivosť. Prepáč mi tú facku. Prepáč mi za to, že nie som pre teba dosť dobrý."