Možno pre nás hviezdy jedného dňa padnú

40. časť - Lue

Lue kráčal potichu vedľa nich. Prehodiť čo i len slovo znamenalo dlhú mučivú smrť. Nebál sa ich, ani mu nezáležalo, či ho mali alebo nemali radi. Možno spolu prežili zopár dní, zopár spomienok, no od začiatku vedel, ako to skončí.

Opustili by ho, preto ich opustil skôr.

Iba Bria... Jej zelený pohľad, sladký hlas, extravagantné oblečenie, dôkladná chôdza... Zmenila sa, ale nič na nej sa nezmenilo. Nenávidela ho, znechutil sa jej.

Mala prijať jeho ponuku, i keď... Peniaze, ako sa zdalo, boli falošné, misia tiež. Spočiatku, prvý raz, čo mu ju otec ponúkol, odmietol. Odmietol spolupracovať, hľadať niekoho na spoluprácu a spoznať ich. Na ďalší deň ráno ju však prijal. Videl čosi viac, než tisícky zlatiek. Slobodu. Možnosť. Príležitosť.

Všetko, čoho sa bál, ho dostalo.

Išli smerom k jeho apartmánu. Miestu, na ktoré nevkročil od posledného splnu... Od dňa, kedy...

Všetko sa obrátilo na ruby v zopár sekundách? Ako mohol Briu vidieť tak šťastnú, tak živú a potom zlomenú v priebehu hodiny?

„Cez centrum, či skratkami?" spýtala sa Naomy. Och, áno, Lue zabudol spomenúť, že im kráľovná udelila dočasnú slobodu na zabitie Jaha Noraza, ktorý vlastne podrazil korunu a svojho priateľa. Sľúbila im skvelú odmenu, peniaze, slobody, splnené sny... Všetky tie hlúpe opletačky, ktorým Lue už odmietal veriť.

„Mne to je jedno," odvetil bez štipky emócií. Len prázdno a znova samé prázdno.

„Hej, tebe je jedno všetko, Goldon," povedala Bria, pohľadom oňho ani nezakopla. Kráčala ďalej, smerom k skratkám. „Čím rýchlejšie to budeme mať za sebou, tým lepšie."

Čo iné čakal? Nebola to práve jej tvrdohlavá povaha, ktorá ho tak zaujala? Niežeby ju zachránil pred smrťou a ponúkol jej všetko, dokonca i seba samého. Bol monštrum.

„Asi to tak bude," pretočil očami a pomaly sa ťahal za ostatnými. Cestu úzkymi uličkami Lue dobre poznal, zrovna tak dobre, ako otrasný pocit. Nezahrabal vlastné emócie dostatočne hlboko? Prečo ho neustále sužovala zima a to nevydržateľné nič? Lue nevedel kto v skutočnosti bol, nie čo mal spraviť, aby sa cítil v poriadku.

Možno mal zhniť v cele. Sám. V tme.

Keby to všetko skončí? Akokoľvek sa snaží, kazí jednu vec za druhou, ubližuje jediným ľuďom, na ktorých mu záležalo a... Ron. Ron vždy vedel, čo spraviť.

„Nech sa páči, vstúpte ďalej," zavtipkoval, keď konečne vošli do jeho apartmánu. Nik sa nezasmial.

Briana sa oprela o stenu, zvyčajné Naomyno miesto, zatiaľ čo zaláskovaná dvojica sedela pri posteli. Lue si na ňu sadol. Mäkký matrac pohladil jeho ubolené telo. Lue by prijal sprchu, teplé jedlo a chvíľu samoty...

„Takže?" prehodil Taj. Pohľadom zostával na Naomynom krku. Ak by Lue mal Briu takto v hrsti, nedokázal by sa iba pozerať.

„Musíme zistiť, kde sa Noraz nachádza, bez toho sa nepohneme. Navyše, ak ho prepadneme na domovskej pôde, dostaneme výhodu," povedal Lue.

„Nie zlý nápad, napadnúť ho na vlastnom teritóriu," šepla Naomy.

Ich slová, ich tón... Vládlo medzi nimi napätie. Každý ťakal na chybu druhého, na malé preročenie hraníc, ktoré by rozpútalo búrku.

„Nejaké nápady? Noraza poznáte," vyšlo z Lueho. Briina tvár zmrzla a jej ťaživé mrazivé ticho sa zmenilo na hnev. Tvrdý a ostrý.

„Nepoznáme, Goldon. Vieš, možno si myslíš, že si dokonalý a čokoľvek spravíš je tiospravedlnené, my ostatní nie. Nie sme dokonalí, nie sme bezchybní. Povedali nám, nestarajte sa do kráľovských záležitostí. Museli sme poslúchnuť. Nám by sa to neprepieklo," odvrkla mu Bria. Zeleno-zelenými očami, s nádychom červene, ho prebodávala. Jej pohľad trhal Luemu srdce; nútil ho nenávidieť sa.