Možno pre nás hviezdy jedného dňa padnú

16. časť - Naomy (minulosť)

„Toto je Naomy," ukázala na ňu, malé odlišné a stratené dievča, slečna Dyzarová, „Naomy, toto sú tvoje nové priateľky. Anabel, Liah, Kira,..." predstavovala jej každú jednu z nich, no pre Naomy sa líšili iba menom. Ich pleť... Ani jedna sa nepodobala tej jej.

Nervózne prehltla. „Ahojte."

Dievčatá mlčali. Naomy cítila šteklenie spôsobené ich pohľadom na každom kúsku svojho tela. Vedela, že si zvykne, i tak, nechcela si zvykať. Slečna Dyzarová jej vravela, že budú závidieť jej krásu, i keď, čo bola krása, keď ju sama v sebe nedokázala vidieť?

Slečna Dyzarová nespokojne zavrčala. „Nepočujete, vy teľatá? Naomy vás pozdravila, tak ju slušne odzdravte!" Tón jej hlasu sa nepodobal tomu, ktorý počula posledné tri roky strávené u slečny Dyzarovej doma. Vychovávala ju. Privlastnila si ju.

Teda dokým nedostala prvé krvácanie. V desiatich.

Aj Daniel jej často hovoril, že bola krásna. Jemu verila. Jedna z jej prvých chýb.

Keď dievčatá poslúchli, nahnevaná slečna si sťažka odfrkla. „Dobre, to už by stačilo. Choďte pekne do práce. A ty Naomy, zlatko, poď so mnou. Ukážem ti tvoju novú izbu. Bude sa ti páčiť."

Nepáčila sa.

Polorozpadnutá posteľ v úzkej izbičke. Žiadne okno, žiadny šatník, iba jedna menšia komoda a malý nočný stolík s jednou horiacou sviečkou. Na zemi nebol koberec, pokrývali ju poškriabané drevené dosky. Farba stien sa opísať nedala.

„V komode máš šaty. Keď poviem, bez slova si ich oblečieš. Odteraz sa pravidlá sprísnia, a ty Naomy, ty presne vieš, kam sa dostaneš vzdorovaním!"

Vyhrážky.

Naomynou mysľou prebehli predstavy o lodiach, ktoré ju odnášali ďaleko od Daniela, jej jediného priateľa. Nútili ju tam pracovať, bez vody, bez jedla... „Rozumiem."

Slečna prikývla.

„Dnes večer vyskúšam, či si si moje slová vzala k srdcu, dovtedy oddychuj."

Sekundy sa menili na minúty, minúty na hodiny a Naomy sa strácala v tme zabudnutej izby, hypnotyzujúc strop. Cítila sa čoraz menšia, čoraz slabšia. Strach ju napĺňal ako letný vánok na výletnej lode. Bála sa. Bála sa otročenia, samoty, hrôz, o ktorých jej slečna Dyzarová vravela. A predsa, keď sa večer postavila za záves vedľa ostatných dievčat, všetky s neprítomným výrazom a dresmi zahaľujúcimi menej než odhaľujúcimi, zistila, že jeden vec ju desila ešte o čosi viac.

Zviazané ruky, malá izba, nedostatok kyslíka.

Strašila ju myšlienka bytia nikým, bytia ďalšou z bábkou spoločnosti bez štipky slobody.

Naomy si nervózne odkašľala. Za oknami spozorovala obrysy budov, zahalených temnotou. Hviezdy zakrývali mračná.

Zaujímalo ju, či si ju ešte učiteľka tanca pamätala.

„Ako sa cítiš?" pošepol jej niekto, Daniel, do ucha. Od prekvapenia sa mykla, no o sekundu sa jej pery premenili v úsmev. Jej priateľ. Jej priateľ, však?

Mykla plecami a spravila pred ním otočku. Tenká a krátka ružovkastá sukňa sa jej roztočila okolo bokov. „Povedz mi radšej, ako vyzerám. Tvoja mama ma zbije, ak jej spravím hanbu." Obaja ignorovali zvedavé pohľady ostatných. Teda Naomy určite.

Občas rozmýšľala, či sa vtedy Daniel pozastavil na jej priveľkým výstrihom či odhalených nohách.

Daniel si ju premeral očami. „Ako kráľovná," zaškeril sa a s vyplazeným jazykom sa pred ňou uklonil, „Moje veličenstvo."