Možno pre nás hviezdy jedného dňa padnú

24. časť - Bria

Bria kráčala po prašnej cestičke ako každý pondelok dvadsiateho augusta. Filip poslušne cupital vedľa nej, jasný úsmev na tvári. Radostne si vyspevoval náhodnú pesničku, ktorú Bria prekvapivo nepoznala.

„Čo tak dobre naladený?" spýtala sa ho. Najradšej by mu polku energie ukradla. Od ráno sa zvíjala v strese.

Vlasy mal sčesané dozadu, uhladené. Hruď mu obťahovala krémová košeľa, dnes bez výrazných vzorov. Na rozdiel od nej zapadal. Bria milovala svoj dnešný vzhľad, ale vzhľadom na misiu... Staro-rúžová vyšívaná tunika a dlhšie čierne nohavice asi boli trochu cez čiaru.

Hej, trochu.

Skutočne iba trochu.

„Neviem. Tento rok sa vcelku teším na oslavy," mykol plecami a s veselým úškrnom si ju premeral, „Ty nie?"

Bria sa zamračila. Previnilo. „Áno. Asi. Nie," zastonala, „Žiadnu som nezažila, nie skutočne. A ty? Plánuješ niečo špeciálne?"

Filip si nevšimol jej trasúci sa hlas, či nejasné myšlienky. Našťastie. Pichalo ju pri srdci. Neklamala iba tak niekomu, s Filipom si prešli podobným peklom, trénovali spolu roky. A zajtra?

Čo ak ho videla naposledy? Čo ak ich všetkých videla naposledy?

Roky čo roky to bola práve ona a Fili, kto kradol zopár fliaš marakujového sorbé. Ich malá tradícia. Roky čo roky, práve ona, Filip a Naomy, bojovali proti svetu bok po boku, tréning za tréningom. Učili sa druhy jedov, bylín, spôsoby boja. Pilovali techniku úderov, postoje, používanie zbraní. Smiali sa, kričali, plakali, držali sa nad vodou. Možno nie vždy, možno nie tak intenzívne, ale bez klamstiev, podvodov.

Až doteraz.

Bria nemohla zabudnúť mesiace, kedy ani jeden z nich nespával, nejedol, nedýchal. Kedy sa pripravovali na záverečnú skúšku, aby prešli do najvyššej triedy spoločenstva, dosiahli úroveň, ktorú dovtedy nedosiahol nikto iní. Tri deti.

Tú dobu skúška netrvala hodiny, nie, to bolo priľahké. Otec ich vzal na ostrov, oslabených, unavených, zmätených, spolu s dvoma omráčenými smrteľnými kriminálnikmi. Preplavili sa na Dračie ostrovy. Tam ich otec nechal. Nechal ich smrti.

Filip šiel prvý. Strávil tam týždeň, až po tých ubíjajúcich siedmych dňoch sa poňho vrátil. Doniesol ho späť s titulom "môj" žiak. Naomy a Brii sa uľavilo... Samozrejme, dokým neprišli na radu.

Nasledovala Naomy. Po nej, posledná Bria... Ona síce nepriateľov nezabila, jediná, omráčila ich, snáď sto tisíckrát, a nechala napospas prírode. Tak či onak, spoločne strávili nasledujúci mesiac u liečiteľkách. A keď Filip vyzdravel, po tréningu chodil za oboma. Keď Naomy vyzdravela, spoločne prišli za Briou. Rozprávali sa do noci o skúškach, o plánoch, o nedosiahnuteľnom. Smiali sa nad hlúpymi zážitkami, vtipnými príhodami a nočných morách.

Rozumeli si, rozumeli jeden druhému a pocitu plaziacej sa smrti, topení sa. Takmer zomreli, takmer sa nevrátili. Ale nezomreli, vrátili sa.

„Spiť sa na mol a spať s čo najviac vydatými ženami," zavtipkoval. Bria dúfala, že vtipkoval.

„S tým veľa šťastia," uznanlivo prikývla a sledovala les po okolí. Začínal hustnúť. Vzduch sa ochladzoval, v diaľke sa ozývalo syčanie mora. Blížili sa k cieľu.

„Ďakujem, Bri," odvetil jej uškŕňajúc, „no mne úplne postačí priúzka košeľa."

Briana si v hlave potichu prešla plán, lepšie než Filipove rečičky. Prekĺznuť okolo stráže, zneškodniť námorníkov a ukradnúť fľaše... Každý rok sa opakovali, každý rok dokázali vykĺznuť bez povšimnutia. Tento bol iný, mala úlohu naviac. Musela uchmatnúť námorníkom list s povolením, potrebný na večernú akciu. Vlastne, podľa Lueho slov, ho trebalo, pretože omračovať mužov v tak otrasnej uniforme bolo mimo jeho zásad. A ak by mu ho Bria nedoniesla, nepustil by ju dnu. Doslova a do písmena.