Možno pre nás hviezdy jedného dňa padnú

19. časť - Lue

Sivá kobyla sa približovala k nim. Jej kopytá dopadali na mačacie hlavy chodníka a spolu s rachotom vozíka, tiahnucim sa za ňou, vytvárali upokojujúci rytmus. Lue ju sledoval. Svoju sestru na nej tiež.

„Duri," vyceril na sestru zuby vo falošnom úsmeve. Počkal, kým sestra zoskočí z kobyly, lanom ju priviaže o najbližší stĺp a odhalí voz plný zbraní. Lue nerád riskoval. Lepšia výzbroj sa rovnala väčšej šance na úspech. S ich doterajším neplánom, potrebovali takú veľkú šancu, ako sa len dala.

„Pozrime sa, môj obľúbený člen rodiny a jeho malí priatelia," zatiahla sladko Duri. Vlasy sa jej leskli pod večerným svetlom a košeľa jej veselo plávala na tele. Vyzerala prekvapivo dobre naladená.

Lue pretočil očami a prešiel vedľa sestry, bližšie k vozu. „Môj prostredník by ti rád zasalutoval, ale nemienim s tebou strácať čas."

„Dnes znieš nabrúsene," nedala sa Duri. Spoločne stiahli z koča čiernu plachtu a odhalili desiatky zbraní a pomôcok. Pôsobivé.

Spoločne prešli späť k ostatným a Lue sa víťazoslávne usmial, ani netušil prečo. Možno mal prvý raz za dlhý čas pokojný deň. Možno sa tešil z nových vymožeností.

„Toto je Duri," predstavil im sestru. „Duri, toto sú všetci."

Bria sa uškrnula prvá. Zopár ryšavých vlasov jej presvitalo spoza čiernych prameňov a na tvári jej žiarili nezbedné pehy. Slušne jej podala ruku. „Briana," povedala jednoducho, „ale volaj ma Bria. Už podľa toho nenávistného pohľadu na Lueho viem, že si budeme vychádzať."

„Lueho nepriatelia sú moji priatelia," sladko súhlasila Duri, „a tamten zlatý chlapec je?"

Celá skupinka sa otočila na Taja. Lue sa nevyhol úškrnu. Duri právom nazvala Taja zlatým chlapcom, áno, meral vyše dvoch metrov, avšak jeho detská tvár a veľké hnedé kučery nezaprel. Stál blízko Brii v otrasnej ľanovej košele a na perách mu hral hanblivý úsmev. Očami preskakoval zo zeme na Duri a naopak.

Lue si nepomohol a s myknutím pliec prehodil, „Taj. Ale už je zadaný."

Duri prižmúrila oči, neistá, či Lue vtipkoval. Sotva spolu vychádzali.

Tajove zreničky sa pootvorili a odrazu vykročil vpred. Lue sa nenazdal a Tajova ruka sedela na jeho ramene. „Bude to tak, i keď, nemyslel som, že si pripravený všetkým vyzradiť naše malé tajomstvo." Taj si ho pritiahol bližšie. „Nie je roztomilý?"

Duri, Briana i Naomy vybuchli. Ulicu zaplavoval ich zvonivý smiech a Lue, sám pobavený, hravo pretočil očami. Taj sa chichotal popri ňom.

Lue si tú chvíľu dobre zapamätal.

„Naomy," predstavila sa vrahyňa. Lue jej v mysli poďakoval, najmä kvôli prehnanej pozornosti, a i vďaka Tajovmu odchodu.

„Naomy Sober? Si dosť pekná na najväčší postrach Fruy," uznanlivo prikývla Duri a preskúmala ju hladným pohľadom. Asi preto bol Taj tak rýchlo po Naomynom boku. Žiarlivý pohľad mu nechýbal. Lue sa zasmial.

Duri si ich naposledy prebehla pohľadom, hodnotila ich. Lueho tiež. „Takže chystáte niečo veľké?" spýtala sa na ceste k vozu.

Odvetila Bria. „To záleží na uhle pohľadu."

Lue si s ňou v mysli tľapol. Nechcel, aby ona či mama vedeli podrobnosti plánu. A predsa, keď Duri vytiahla zoznam a začala odfajkovať jednotlivé položky, svojimi slovami ho prekvapila. „Dávaj na ne pozor, Lue. Jasné?"

A akokoľvek žartovne znela, v očiach jej zostali štyri nevypovedané slová. A vy na neho.

Už dlho sa necítil tak... Ľudsky.