Možno pre nás hviezdy jedného dňa padnú

37. časť - Taj (minulosť)

Zvuk dopadajúceho skla na zem, jeho roztrieštenie... Upokojoval ho. Túžil do steny hodiť každú vázu sveta. Túžil hádzať a rozbíjať a rozbíjať a rozbíjať, rozbíjať dokým niečo nebude rozbité viac než on

Zúfalo si sadol na posteľ.

Prečo, Dagrius, neprišla? Prečo ho Mia nechala samého? Zas a znova každú jednu noc v tomto mesiaci. Opustila ho, vediac ako veľmi ju potreboval. Mala povinnosti, školu, ale on...

Mali spolu utiecť. Nechcela. Mala trpieť jeho pochmúrne nálady. Neprišla.

Prechádzali spoločne peklom, obaja. Taj si ho spôsobil sám, Mia nie, iba sa snažila pomôcť. Všetkým.

Taj sa na ňu hneval. Strašne sa hneval.

Jemne pokojnejší sa postavil a prešiel k ošarpanej skrini. Obliekol si na seba prvé čisté oblečenie, čo našiel. Mal sa stretnúť s Dariusom čo chvíľa, preto sa ozbrojil zopár dýkami a pobral sa z jeho a Miinho malého domčeku. Sledoval ho vzďaľovať sa. Sledoval ho padať.

Rozbehol sa k trhovisku.

„Prvá misia a chlapec ti hneď mešká," podpichol ho Darius na privítanie, ale v zapätí sa sladko usmial a podal mu ruku na zoznámenie. „Darius, už sme sa stretli, a toto mladé nabrúsené dievča, Bria," predstavil oboch.

Až teraz si Taj všimol nižšie ryšavé dievča v koženom výstroji. Taj podal ruku Dariusovi, potom Brii. „Taj. A ešte raz ďakujem za minule."

„V poriadku. Podľa mňa by si to zvládol sám, snáď," zamyslene mykol plecami, „Ale nič sa neboj, dnes máme takú ľahšiu prácičku a tuto slečna," ukázal na zamračenú Briu, „zhodnotí, či si dostatočne schopný pridať sa k nám."

„A keď nebudem?"

Darius sa zasmial. Ironicky. „Radšej to neriešme. Navyše, chlapče, videl som ťa v akcii, máš na to. Drž sa ma, sprav čo poviem a si za vodou. Ver mi."

Taj si nebol tým ver mi najviac istý. No Darius sa usmial a povedal: „Poďme na to!" Išli.

Spoločne prešli mestom. Darius vysvetlil Tajovi všetko potrebné k misii. Ako mal chytiť a zabiť pomocníka jedného z obchodníkov po schôdzi, ukradnúť všetky záznamy a doniesť im ich.

Zastavili až pri menšom skladisku, vyliezli na strechu a cez menšie okienko nakukli dnu. Taj spoznal svoju obeť. Mladý chlapec so zlatými kučeravými vlasmi a pehavou tvárou stál za jedným z jemu už známych obchodníkov, pozorne počúval a poslušne zapisoval poznámky. A Taj...

„Pravidlo číslo jedna, neber si to k srdcu. Je to práca. Nevyhnutné zlo, cez ktoré sa treba prekusnúť," žmurkol Darius a hodil mu nožík, „zapichni mu to do srdca. Otrávená čepeľ zaručí rýchlu, bezbolestnú smrť." Môže byť smrť bezbolestná?

Bria si odfrkla. „Prvý raz som od teba počula niečo zmysluplné, Darius. Gratulujem."

Taj sa zasmial.

Zotmelo sa a prví obchodníci začali opúšťať skladisko. Všetci traja vyčkávali v úkryte pod mrakom tmy, kým sa skupinky rozpadnú a poberú vlastným smerom. Potom ho sledovali.

„Buď nenápadný, akoby si ho chcel okradnúť. Potom, keď si budeš istý, že nič nečaká, sprav to."

Taj iba prikývol.

Zliezť po tenkej rúre, nehlučne, a pomaly sa posúvať neviditeľne popri stenách, bolo viac než náročné. Tajove nohy sa zdali ťažké a každý krok znel ako stádo koní. Nič na ňom nevyzeralo ako profesionál.

Prikradol sa ku chlapcovi. Prikradol sa bližšie.

Zaútočil.

Pobúchal ho zozadu po pleci. Čakal, kým sa chlapec otočí. Keď sa stalo, Taj sa prešmykol k jeho druhej strane, nohou ho potkol, aby mu padol priamo do náručia, rukou mu zakryl ústa a...

Pohľad v jeho nekonečne kobaltovo-modrých očiach, plných strachu a prekvapenia... Miiných očiach. Deanových očiach. Boli totožné. Boli ich.

Musí to skončiť...

Musí ho zabiť. Niekoho nevinného so životom pred sebou a...

„Nevyhnutné zlo," pripomenul mu Darius spoza pleca.

Taj nemal nikoho, nikde a nič. Sám kráčal svetom, ktorú mu kradol dobré a oberal ho. Čo ak by bol raz sebecký? Vzal by si naspäť kvapku toho, čo stratil?

„Skonči to," počul.

A tak Taj privrel oči, predstavil si sám seba na mieste chlapca, predstavil si na jeho mieste i tú špinu, ktorá zabila Deana, a pravou rukou zapichol nožík chlapcovi priamo do miesta srdca.

Mladík v momente oťažel a jeho váha padla na Taja, ktorého srdce bilo ako nikdy, no...

Neplakal. Nevypadla mu ani jedna slza.

Nebol Mia, a možno preto im to osud nikdy neprial. Ona žiarila dobrotou, Taj nocou, temnotou. Kúsok tmavej oblohy, ktorá hatlala žiaru svetla. Ničil Miu. Ničil Miru, mamu i otca. A Deana... svojho najlepšieho priateľa zničil navždy.

Nielenže bol Taj na nič. Že ho nik nedokázal milovať. Taj zvnútra hnil a pochyboval, že sám niekedy bude schopný milovať. Milovať niekoho čistého, ním nedotknutého.

Život ho predurčil na večnú tmu samoty. Smrť by bola spasením.

♕♛♕♛♕♛♕♛♕♛♕

„Tu sú tie dokumenty," podal ich Dariusovi v hlavnom prístave. Taj to tu poznal dobre, začínal tu. Sem ho Dean vzal prvý raz a tu si aj vo večer jeho úmrtia prisahal pomstiť jeho meno.

Stalo sa. Nie úplne, ale stalo.

„Dokázal si to, chlapče. A úprimne, dosť si ma očaril. Veľa ľudí ani misiu nedokončí. Ty si zaváhal raz. Aj to časom prejde, však Bria," žmurkol na dievča. Počas misie ju nevidel, ale bol si istý, že ona videla jeho. Sledovala každý jeho detail.

„Nešlo mu to najhoršie," prikývla.

Darius sa usmial. Taj zostal prázdny. „Kedy sa znova stretneme?" spýtal sa ich, keďže, nemal kam ísť. Už nie. Miu vidieť nechcel. Nie teraz.

Vrah mykol plecami. „Čo najskôr. Musíš sa stretnúť s majstrom, prejsť pohovorom, až potom ťa naozaj berieme. Takže, kedy máš čas?"

Taj sa uškrnul. „Hocikedy."

„Teraz?"

Prikývol. „Aj teraz."

„Tak potom," naznačil Darius smerom k mólu a drevenej loďke, „Taj Moryz, dnes je tvoj šťastný deň. Ja sám ti darujem prehliadku jednej z najluxusnejších víl Fruy. Vilu spoločenstva." Dariusov úškrn vravel za nevyslovené.

Taj ich nasledoval, nastúpil na loďku. Nechal ich zaviazať mu oči, nechal ich spraviť z neho bezbranného. Nemal čo stratiť.

Keď konečne vystúpil, prešiel za nimi cez piesočnatú cestičku, v tichosti.

Jeho cesta. Našiel ju.

Svoj začiatok.

A akonáhle Taj zbadal vilu, obrovskú a mohutnú, vedel, že našiel i svoj nový domov.