Možno pre nás hviezdy jedného dňa padnú

32. Naomy

„To zvládneš," šepla Brii vedľa nej. Od dverí ku kráľovskej spálni ich delil sotva meter a jeden panický záchvat. Bol to ich lístok k začiatku nového života. Jedna jedinká šanca, od ktorej záležal svet. Ak by to Briana pokazila, padli by s ňou. Naomy netušila, čím spoločenstvo trestá porušenie pravidiel.

„Žiadny stres," usmiala sa. Upokojovala samú seba. Jedna šanca...

Briana jemne prikývla a zhlboka sa nadýchla. Privrela oči. Noamy prisahala na Riausa, akonáhle ich opäť otvorila, stál za nimi celkom iný človek.

Obe spoločne zaklopali a vstúpili dnu, pripravené. „Dobrý večer, výsosť," jednohlasne zarecitovali naučenú reč, s poklonou sa pobrali dnu.

Naomy nalievala vodu do nádherných krištáľových pohárov na nočných stolíkoch, presne ako ju Bria prinútila. Ruky sa jej netriasli od nervozity. Nemala čo stratiť. Už nie. Ale dych jej dochádzal.

Bria obom nasypala do mištičiek dávku tabletiek a k pohárom priložila fľaštičky s bylinkovým vývarom na lepší spánok... Jedom jedom jedom.

Naomy sa pobrala k dverám a trpezlivo vyčkávala na Briu. Tá sa poklonila, popriala manželskému páru: „Dobrú noc." A spoločne sa stratili za mohutnými dverami. Tep sa im zvýšil.

Napätie sa javilo v ich očiach. Kričalo. Po zatvorení dverí zastavili, poobzerali sa po okolí. Nikde nik. Priložili teda hlavy na drevený povrch. Počúvali. Pomaly zo seba zároveň zvliekali šaty služiek, ponechávali iba tenké nohavice a čierne ľanové tielka. Ľahké na pohyb, prakticky neviditeľné pod oblečením. Jeden z dobrých nápadov Goldona.

Spoza dverí sa ozvalo mrmlanie. Potom cingot porcelánu a krištáľu. Nakoniec iba...

„Takto sa to robí," šepla natešená Bria a počastovala Naomy najširším možným úsmevom. Buchot dopadajúceho tela, jemný krik a panika, nikdy nezneli zadosťučinenejšie.

Bria prepukla do víťazoslávneho tanca. Naomy si nemohla pomôcť, iba ju so smiechom sledovať a mykať s ňou hlavou. Zvládli to! Zlvádli to! Zvládli to! Zlvádli to spolu!

„Tichšie," zahriakla ju pri speve. Briana neprestala. „No tak, Naomy. Máme to," potichu vykríkla„ Teš sa som mnou." Bria ju chytila za ruky, stiahla k sebe a odrazu obidve detinsky skákali.

Boli to momenty ako tieto, keď sa nepokoj nezdal taký zlý. Keď ich činy netrápili Naomy.

V tom ich vyrušilo jedno veľké BUCH!

Chodbami sa rozzvučali výkriky, zemou otriaslo. Tešenie sa? Na to zabudli.

„Bež!" zavelila Naomy. Nezaujímal ju dym či zápach horiaceho dreva. Museli ísť ďalej. Museli uniknúť.

Prebehli schodiskom snažiace zadržať sa dych; dym sa čoraz zhusťoval, okolo nich poletoval popol. No nepočuli hlasy. Nevideli telá. Nikde ani stopy po Tajovi a Goldonovi.

„Mali tu byť," nervózne prehodila Bria. Vzduch sa začínal viac a viac zatemňovať a Naomy v nose nevydržateľne štípalo. Kusom látky si prekrývala ústa, aby sa nezadusila. Nádherné tapety stien sa premenili na čierno-čierne a známy chlad kameňa vystriedalo neznesiteľné teplo.

„Počuješ to!" zvolala znova Bria, lenže Naomy sotva premýšľala. Naklonila hlavu na znak nepochopenia, no v tom... Započula to.

Niekto musel bežať po chodbe, ako by mu horelo za nohami, čo, samozrejme, nebolo ďaleko od pravdy. Nanešťastie, zo zopár nôh, pravdepodobne nôh ich spoločníkov, sa stala desiatka a...