Možno pre nás hviezdy jedného dňa padnú

10. časť - Taj

Posledným ťahom štetca Taj dokončil jednu z nekonečného množstva drobných vlniek na šírom oceáne jeho obrazu. Nájdený, nazýval ho. Síce nebol ani z ďaleka dokončený, Taj sa doň stihol zamilovať. Fialovo-rúžová obloha posiata modrastými oblakmi, prvé hviezdy, šíre more a plachetnice na ňom.

Farby sa spolu zlievali a hrali emóciami.

S hlbokým povzdychom odstúpil od rozrobeného diela. Potreboval čas, samozrejme, ale ten Taj momentálne nemal. Možno jedného dňa bude visieť na jeho vlastnej lodi v kapitánovej kajute. Možno ju zase daruje Dariusovi.

Porazenecky prešiel ku krabici a uložil do nej nepotrebné tempery. Vzdychol znova. Chýbali mu odtiene modrej a čierna. Návštevu obchodu s umeleckými potrebami odkladal dni, najmä kvôli zlej finančnej situácii. Našťastie, teraz mal čas a peniaze o dva týždne tiež.

Aspoň konečne kúpiš potreby na zakresľovanie máp.

Včera tú povinnosť odignoroval, po dvojhodinovom tréningu bežal priamo k Luemu a Bria mu takmer rozbila nos. Teda, až do momentu, kedy jej Naomy pripomenula, že žiadne zatiaľ nepotreboval, keďže do mapy nebolo čo zakresliť.

Dnes áno. A malej Brii sa úprimne, pochopiteľne bál.

Prebehol do kúpeľne, kde si umyl štetce a ruky. V izbe si spísal list na nákup, hodil na seba jednu z pomerne čistých košieľ, rukou prečesal neposlušné vlasy a vybral sa do mesta.

Vystúpil v hlavnom prístave, s plačom zanechávajúc zlatku za stojné jednému zo strážnikov, a vybral sa smerom k trhovisku. Vyhýbal sa stánkom z jedlom, jeho slabosti, a zamieril priamo k jednému z jeho najobľúbenejších miest.

Modrú omietku malého obchodíka zakrývalo nespočetné množstvo žiarivých mušieľ, korálov a morských hviezdic. Odrážali poobedné slnko a leskli sa v celej svojej kráse. Cez vysoké okná a vchod, visela rybárska sieť, ktorú ozdobovali tropické kvety. Ich farby komplimentovali omietku. Po okrajoch budovy sa tiahli maľby. Mohutní draci, morské panny, či iné mystické bytosti z rozprávok.

Usmial sa.

„Ahoj!" pozdravila sa mu pri stupe okamžite Mia. Predavačka bola jeden z dôvodov Tajových častých návštev. Pôvabné blonďavé dievča nižšej postavy s očami modrejšími než more a hlbšími než priepasti Divasu. Vlasy jej v hustých vlnách dopadali pod lopatky, plné pery sa skrútili do širokého úsmevu a líca očervenali. Vyzerala ako kvet, ruža.

„Mia." Podišiel k nej, pripravený vtiahnuť ju do objatia. „Ako ide život?

Veselým smiechom mu spôsobila husiu kožu. Odložila kopu krabíc na pokladničný pult a objatie mu opätovala. „Žiť žijem, čiže na tom nie som najhoršie. Ty? Nejaké nové informácie o plavbách na Juh?"

Taj si oblizol pery. Miloval jej otázky, vždy zasiahli hlboko. Vždy mu dodali pocit dôležitosti. Kiež by jej smel povedať o misii, zveriť jej ďalšie z tajomstiev.

„Nič. Najbližšia odplávala o trištvrte roka. Ale späť k tebe," smutne sa na Miu pozrel, „počul som o tom zvýšení daní, Mia. Ak by si potrebovala pomôcť, či už s peniazmi alebo inak, príď za mnou. Ak iba niekoho na zverenie sa, tiež. Veď vieš, že na to ma máš."

Mia pokrútila hlavou a útlou rukou mu stisla tú jeho. „Ďakujem, ale toto musím zvládnuť sama. Odkedy je Dyzar na čele rady, obchodníci sú ešte väčšie mrchy. Asi chcú, aby škola úplne skrachovala."

Taj si ju privinul bližšie. Tušil, ako veľmi nové zmeny zraňovali Miu. Poznal ju tri roky a nikdy nevidel nikoho bojovať za správnu vec s väčšou odhodlanosťou. Bola príliš dobrá. Pre neho, pre tých nad ňou, pre svet. Nenávidel, že jej ubližovali. Uberali školu pre deti zo štvrti chudobných o i poslednú zlatku. Fungovala len vďaka Mii, jej príjmu z obchodíka. Čo viac chceli?