Možno pre nás hviezdy jedného dňa padnú

22. časť - Taj

Jeden týždeň, to stačilo, aby sa Tajov život obrátil naruby. Stretnutie s Goldonom, tam zmena začala. Nepriniesla iba zblíženie s Naomy a Briou, no ten vytúžený pocit, byť súčasťou niečoho väčšieho.

Získal šancu splniť si sny.

„Trochu viac vpravo, Taj!" prerušila ho Bria zo záplavy myšlienok. Ruka mu kreslila, na papieri sa objavovali jemné sivé čiary, no nespomínal si, kedy ich načrtol. Kedy...

„Schody! Viac vpravo!" zopakovala Briana. Nie nahnevane, pravdupovediac, v hlase jej počul pobavenie. Taj neprítomne prikývol a poslúchol.

Už dokresľoval posledné detaily. Prechádzali Briinými poznatkami a náčrtmi, kontrolovali, či na seba izby nadväzovali, či sedelo postavenie okien a dvier... Dávali hrad dokopy.

Páni, pomyslel si Taj. Pred nimi ležala jediná vec, nedostupná celému obrovskému svetu. Mapu hradu Fruy. Ak by ju predali, mohli by si mastiť ruky peniazmi.

Jeho ruka zhotovila zbraň, jednu z tých najnebezpečnejších.

„Máme to," hlesla Bria prekvapene, nadšene a... Taj nevedel sám popísať vlastné pocity. Malá vrahyňa sa mu hodila okolo krku a s radostným zhíknutím ho objala. Objatie opätoval a v rovnakom citovom rozpoložení.

Ani si nespomenul, kedy sa medzi nimi rozbil ľad.

Lue k nim potichu prešiel a tmavými očami preskúmal mapu. „Myslíš?" spýtal sa v očakávaní.

Briana sa odtiahla od Taja a párkrát hravo prikývla. „Viem."

Naomy tiež neprepočula konverzáciu. „Konečne," usmiala sa, „sme tam. Krok dva. Doladíme plán a... Hotovo. Budeme v hre." Samozrejme, byť v hre znamenalo podstúpiť peklo a zistiť, či všetka tá drina nevyšla na zmar. Ale v tom spočívalo čaro ich práce. Oni sa nedívali na priepasť z bezpečnej vzdialenosti, nie, oni privreli oči, rozbehli sa a skočili.

Taja naplnila pýcha.

„Stále som za príchod predným vchodom. Ak by sa niečo pokazilo, nik by netušil, kade sa vyparíme. Považovali by nás za nevinných hostí, nešli by po nás," povedala Naomy.

Lue prikývol. Prikývol? „Súhlasím. Vzhľadom na to," zaťal nervózne zuby, „že sa chystáme hrad prepadnúť cez tú... Dračia slávnosť? Slávnosť Dračích..."

„Oslava Drakov," pohoršila sa nad ním Naomy. Bria sa uškrnula.

„To som povedal," odfrkol Lue, „Vv dve, dámy, sa vydáte za šľachtičnú a slúžku, my dvaja za vašich oddaných strážnikov, a tadá, vstup máme zaručený. Stačí zo zoznamu hostí vybrať osobu so známym menom, bez známej tváre. Koho by ubytovali, ale nikdy nevideli?"

„Dcéra starého kráľovho známeho. Je z Kutonu, tvojej parkety, Lue. Kutončan pozná Kutončanov najlepšie, vraví sa. Stoja pri sebe," žmurkla Bria, „musí byť niekto nedoceniteľný, koho dcéru by kráľ okamžite uvítal."

„Páči sa mi tvoje zmýšľanie, maličká," usmial sa.

Taj plával v myšlienkach. Jeho svet, Divas, nepoznal intrigy, nezhody medzi vyššími vrstvami. Divokí jazdci boli jediní ctení ľudia, a i tí slúžili na ochranu ostatných. Boli si rovní. Aestora? Kuton? Tie kráľovstvá sa živili podvodmi a prevratmi.

„Súhlasím, Bria má pravdu." Naomyne slová preťali ticho. S úsmevom luskla a pokračovala. „Poznám hostinec, v ktorom sa šľachtici na oslavy zdržiavajú. Viem cestu dnu i von, Diliar ma doň predtým poslal. Navyše, v spoločenstve zoznam hostí je, vždy bol. Nebudeme jediní so špinavými úmyslami, no naše budú najšpinavšie. Každopádne, tam nájdeme koho hľadáme."