Možno pre nás hviezdy jedného dňa padnú

38. časť - Taj

Naomyna vôňa Taja pošteklia v nose. Tropickosť sa miešala s tajomnosťou, a i keď neležala v jeho objatí, cítil ju nablízku. Dotýkali sa. Prstami na nohách sa dotýkali, akoby boli obaja príliš vystrašení, že ten druhý odíde.

Zavreté oči jej rámovali dlhé husté mihalnice. Hruď sa jej v pravidelnom rytme dvíhala a klesala. Pokožka sa jej leskla pod skorým ranným slnkom, žiarila. Taj z nej nedokázal spustiť oči.

„Hmm," zabručala a pomrvila.

Taj spanikáril. Bez slova vyskočil na nohy a pobral sa čo najrýchlejšie k pokojnému moru.

„Aj tebe dobré ráno," započul za sebou jej ospalý hlas. Neotočil sa. Nemohol.

„Dobré ráno," odpovedal do diaľky. „O chvíľu budú raňajky." Raňajky?

Taj sa načiahol do vody a vybral hrsť zelených rias. Slizkých zelených rias. Naomy zívajúc prešla k nemu. Opäť spanikáril, a utekal k ohnisku.

„Rada by som dnes videla to jazero. Voda nám už i tak dlho nevydrží," povedala potichu vrahyňa a pricupitala vedľa neho. Z rovných vlasov jej stekali pramienky krištáľovej vody. Nenávidel to. Ten pocit bezbrannosti vo vlastnom srdci. Naomy sa mu páčila.

„Mohol by som," hlesol, „Ak vyrazíme skoro, stihneme i zozbierať drevo na základy lode."

Naomy sa zľahka zasmiala, ignorujúc jeho slová. Povedz to, ako veľmi som ti k smiechu a... „Nemôžeš ich dávať priamo do ohňa, Taj." Ich? Potom sa k nemu naklonila, úsmev jej zdobil plné pery, pokrútila hlavou. Vystrela ruky vpred a potiahla riasy preč z ohňa.

Naozaj, ich konce farbila čierna.

Taj si nervózne prešiel cez vlasy. „Snáď sa dajú zjesť."

Dali.

Najedli sa a odporné horké riasy ďalej zajedli kopcom ovocia. Po jedle sa zbalili a navliekli na seba to málo oblečenia, ktoré mali. Spoločne sa vybrali k jazierku.

Kráčali dlho, možno polhodinu. Príroda ich zdravila medzi sebou, vítala ich ako starých známych. A keď dorazili na miesto, dokonca krajšie, než si ho sám Taj pamätal, vrahyňa vedľa neho zmrzla od úžasu.

„Neklamal si."

Nikdy by jej neklamal.

Vodopád šušťal a búril sa. Dopadal do malého jazierka a vrieskla, prskal, pri dopade. Voda sa sfarbovala do rôznych farieb a bublala pri okrajoch. Žila. Vŕby spievali a kvety v tieni pod nimi neveriacky otvárali hlávky. Usmievali sa na nich krásnymi sýtymi farbami. Svet naokolo sa preberal do sna.

Naomy chvíľu sledovala okolie. Hrala sa s vetríkom a lístím, nechala svoje vlasy viať. Taj ju sledoval, usmieval sa. Usmieval sa, lebo jej hravý smiech spôsobil on.

Očami ju skúmal, keď pomalými krokmi prešla k jazierku. Ležalo v strede všetkého ako srdce. Akoby práve z neho pochádzal život ostrovov.

Naomy sa bez jediného varovania či váhanie pohla dopredu s skočila doň. Taj zamrzol.

Vyzerala pokojne... Oči jej žiarili farbami, nie známym tajomným uhlím. Smiala sa. Pokožka jej zdravo žiarila, ani náznak po únave a spomienkach z nedávnej noci. Patrila sem.

Taj sa poponáhľal za ňou. Cez hlavu si pretiahol košeľu, no akonáhle ho na nahej pokožke zasiahla kvapka vody, zastavil. Teplota vody... Vrela. Doslova. Nielen bublala. Syčala. Pálila.

„Naomy, poď von," pobádal ju. Neodvážil sa priblížiť k okraju, ale musel ju odtiaľ dostať.

Vrahyňa nahla hlavu na bok a jemne ňou pokrútila. Potom... „Nie!" vykríkol. Naomy sa ponorila pod horúcu hladinu. Celá.