Možno pre nás hviezdy jedného dňa padnú

30. časť - Naomy

Bol to mesiac, ktorý Naomy ukazoval cestu k hradu. Výšil sa nad ním na tmavej nočnej oblohe obklopený nekonečným zástupom hviezd. Naomy cítila jeho tep, život. Cítila ho volať ju. Nie k hradu, k miestu ďaleko za ním.

„Spln, naozaj skvelé. Keď nás v tých potrubiach zožerú morské nymfy, či aké to príšery, Lue mi bude dlžiť viac než dvestopäťdesiat tisíc," zažartovala Briana.

„Ale čo, maličká. Nebodaj veríš rozprávkam," doťahoval si ju Lue. Naomy ľudská prítomnosť liezla na nervy viac než zvyčajne. Nielenže musela odolávať Tajovmu hnevu, ale už i Brii s Luem, novému zamilovanému páriku. Po hádke sa vrátila do apartmánu a ďakovala Riausovi za skvelé časovanie. Vidieť ich spolu v jednej posteli...

Naomy striaslo.

„Ver mi. Pochodila som mnoho miest a počula rôzne príbehy, malé morské víly sú skutočne to najmenej," žmurkla na neho a odrazu stála vedľa Naomy.

„Ticho!" zahlásila Naomy. Pred nimi sa rozlieval most.

Nenávidela, ako nenávidel. Emócie ju driapali a ničili, šaty škriabali, váha nožov okolo pásu ťažila, špicaté topánky rezali, dokonca vôňa drahého korenistého parfumu od Golodna jej prinášala bolesti hlavy.

Alebo ju prenasledoval zlomený pohľad od Taja.

Cítila ho. Tam niekde v hĺbke seba samej cítila chlad a smútok. No keby sa vrátila späť v čase, všetko, každé jedno slovo... nemenila by ich.

Možno jej na Tajovi nezáležalo a naháňal ju strach, možno určite jej na ňom záležalo natoľko, že sa snažila zabrániť najhoršiemu. Videla ho nešťastného. Pri príchode do spoločenstva nehral iskričkami v očiach, úsmevom na perách. Vyzeral takto. Zničene. Prázdne. Bez štipky nádeje.

Akoby dosiahol dno dna.

„Poďme," šepla. Jednoduchý povel.

Všetci sa pohli.

Prvý po moste kráčal Lue s Tajom. Ťažkými krokmi si razili cestu k hlavnej bráne, Naomy sa za nimi niesla vznešene, žensky, dôležito. Na konci malého zástupu išla Bria. Strážnici, dcéra bohatého obchodníka, slečna Hustonová, a jej spoločníčka.

„Hovorím," povedala naposledy. Očami naposledy skontrolovala ostatných a potom myšlienkami zablúdila k slečne Dyzarovej. Spomínala si na všetky tie hodiny, lekcie kráčania, ladnosti. To všetko spelo k tomuto momentu. Naomy ho nemohla, ani nemienila pokaziť.

„Želáte si?" zvolal muž a odrazu sa na druhej strane brány zjavili hneď dvaja. Jeden postarší mrzutejší, druhý mladý a pomerne prívetivý. Naomy sa usmiala, slušne, akoby to každá bohatá žena urobila.

„Dobrý večer," zdvorilým hlasom zaspievala, v hlave si premietla skutočné správanie slečny Hustonovej, jej hlas, spôsob reči a spôsoby ju razom prešli. „Chela by som poprosiť kráľa, ako dcéra jeho bývalého priateľa a spojenca, či by sme mohli na noc prenocovať v hrade. Ulice sú na môj vkus priveľmi rušné. Nenávidím hluk."

„Meno?" rovnako povrchne ju otestoval strážnik.

„Eliza Hustonová, šľachtičná, ako inak," Naomy nikdy nešpúlila pery viac, „Môj otec je bohatý obchodník, Huston. Kráľ si určite spomenie."

Obaja strážnici prikývli a šepotom si vymenili krátke povely. Po pár úmorných sekundách sa konečne starec rozhodol vykročiť smerom k samotným dverám hradu. Oni štyria osameli, iba mladý strážnikom im spríjemňoval čakanie. Našťastie, nie na dlho.

Po chodníku k ním kráčal ďalší zástup strážnikom a medzi nim nik iný, než jediný kráľovský poradca, Jah Noraz. Pod temným rúchom noci pripomínali armádu smrti, skazu, a ako tak nad tým neskôr rozmýšľala, nebola ďaleko od pravdy...