Možno pre nás hviezdy jedného dňa padnú

1. časť - Naomy

Dych sa jej pomaly zrýchľoval. Nikde ani stopa po striedajúcej hliadke. Naopak, ten starý, nie príliš vysoký, tu stál už dve minúty cez čas, podozrivo zazeral ich smerom.

Chladný povrch rovnej strechy mrazil Naomy na bruchu i napriek mäkkej látke košeli. Ani nočný vlhký vzduch nepomáhal; zima ju varovala. Skrývali sa pridlho.

„Zostrelím ho," pošepol jej Taj rovnako prilepený o plochu pod nimi. Venovala mu sotva rýchly prepaľujúci pohľad, i tak prekukla jeho znudenú tvár. Bál sa.

Prečo striedajúca hliadka meškala? Prečo sa práve dnes nemenili na sekundu presne ako inokedy?

Hodinky ukazovali tri minúty po desiatej. Zamračila sa. Čakanie neznášala.

Už, už chcela vymyslieť iný plán, náhradnú cestu vniknutia dnu, keď započula jemné zakvílenie vzduchu a vrzgot trasúcej sa tetivy luku. Tajovho luku.

Na moment zastal svet. Drevený šíp rozrážal vetrík svojím železným hrotom; pierka sa mu na konci vlnili spolu s tancujúcim povetrím. Všetko v napätí stíchlo.

Páni, presnosť Tajovho mierenia Naomy udivovala. Šíp zasiahol strážnika do temena hlavy; muž okamžite padal k zemi. Naomy musela odvrátiť zrak, predsa, pri praskaní kostí jej nabehli zimomriavky. Akonáhle sa otočila späť, krv sa strážnikovi liala z rany v hustých pramienkoch.

Zomrel, o tom nebolo pochýb.

„Povedala som nie!" nahnevane vybehla na Taja, ale hlas mala nečujný. Vrah prižmúril svoje orieškovo-hnedé oči a šepol, „Prakticky si nepovedala nič. A vieš čo sa hovorí... Mlčanie znamená súhlas."

Tisícka neslušných slov naplnilo Naomynu myseľ. Ani jedno však nepomohlo vyriešiť ich situáciu.

„Päť minút, máš päť úbohých minút, aby si ma kryl, zbavil sa koho treba a dobehol na západnú strechu. Tam sa stretneme. Nemeškaj. Ja nečakám," zavelila.

Taj mal jedno jedinké šťastie, Naomy vedela rozmýšľal pod nátlakom.

„Päť minút," prikývol a obaja sa rozbehli.

Pravou nohou si dopomohla a obratne zoskočila na vonkajšiu chodbu domu. Tiahla sa v tvare hranatého U popri stene a posievali ju desiatky dvier. Tilerova pracovňa stála na samom konci.

Naomy sa poobzerala po okolí; stráže vyľakane hľadeli jej smerom. Poznali ju, dieťa Dračích ostrovov, jedna z najobávanejších vrahýň Aestory. Poznali ju, i keď jej tvár zatieňovala kapucňa a slová zostávali nevyslovenými.

Všetci museli zomrieť.

Obe ruky sa Naomy premenili na čepele; dlhé ostré nože jej viseli z dlaní, pripravené na akciu. Koža na rukoväti ju zahrievala, miešala sa s jej vlastnou. Dych sa zrýchlil, krv sa búrila; Naomy sa rozbehla.

Hladký kameň sa jej pod nohami mihal a čím bližšie stála k dverám, tým viac ho pokrývala lepkavá červená smrť; Tajove šípy. Čistil pre ňu cestu.

Výstrely ju obklopovali z každej strany. Jeden za druhým vytvárali krásnu melódiu, nútili ju zrýchliť. Naomy čakala ďalší výstrel, namiesto neho ju začal nasledovať dupot. Neotočila sa, i keď, hlboko v sebe dúfala, že Taj vzal nohy na ramená.

Päť! Začala Naomy počítať v hlave.

Štyri!

Na tri sa inštinktívne skrčila pred letiacou... knihou?... Pred ňou sa týčili obyčajné dubové dvere a menovkou s strede. Tiler, stálo tam.

Dva! Zhlboka sa nadýchla. Strach či obavy vymizli zo sveta. Milovala ten pocit.

... jedna! S rýchlym pohľadom k hviezdam, Naomy vrazila do dverí; tie takmer vyleteli z pántov. Našťastie zostali nepoškodené. Bez myšlienky ich zavrela, čo najtichšie ich zaterasila ťažkým sivým kreslom a od úľavy si odfúkla.