Možno pre nás hviezdy jedného dňa padnú

29. časť - Lue

„Tak, maličká," začal Lue a hodil sa na posteľ kúsok od nej. Pod jeho váhou nespokojne zavŕzgala; nevšímali si to. „Chcela by si robiť niečo, hmm, špecifické?"

Bria sa na neho otočila so sklesnutými očami, pomykala plecami. Pohľad potom znova zapichla do stropu. Hypnotizovala ho. „Ležať?"

Lue sa zamračil. Nič na nej sa nepodobalo Brii. Nič na nej mu nepripomínalo dnešné ráno, jej zamatové sladké pery na jeho. Pocit jej útleho tela, obtiahnutého v drahej látke, vôňu po bylinkách, jeho ruky na nej.

Nenávidel sa, pretože, bohovia, v ten moment nemyslel len na bozk. Keby mohol...

„Si v poriadku?" Vzal si jej tvár do dlaní, s nežnosťou a opatrnosťou. Potreboval sa na ňu dívať, zabodnúť oči do tých jej zelenších než ihličnatý les. No Bria sa mu odmietla pozrieť do tváre, hlavu si oprela o Lueho hruď.

Niečo nebolo dobre.

„Som unavená. Príšerne unavená." V hlase sa jej miešali ťažké emócie. Luemu sa z nich točila hlava.

Nervózne si zahryzol do pery a pritiahol si ju bližšie nútiac ju, aby mu konečne čelila. „Ak potrebuješ," pohladil ju po líci, „pospi si. Keď bude čas ísť, zobudím ťa."

„Nie. Nie tak unavená, Lue. Som..." Namiesto poriadnej odpovede len porazenecky vzdychla. Vidieť ju tak, z nejakého dôvodu, prinášalo Luemu úzkosť. Sťahovalo mu srdce.

Prinútil sa usmiať. „Kľud, Bria. Máme takmer celú hodinu, to je kopec času. Ak chceš oddychovať, máš to mať. Ak iba v tichu ležať, máš to mať."

Nespokojne zamraučala. „Bria?"

Lue potreboval chvíľu, kým pochopil čo myslela. Neveriacky zažmurkal jej smerom a zasmial sa. „Vážne, maličká? To jediné si si z môjho hlbokého prehovoru vzala? Navyše, myslel som si, že tú prezývku nenávidíš."

Nepotlačila malý úsmev, ktorý sa jej zjavil na tvári. Oči sa jej hravo zaleskli. „Nepáči sa mi," obránila sa, „iba som zostala v šoku. Pochopiteľne."

Musel si zakusnúť do pery, aby si nevzal tie jej.

„Usmievaj sa častejšie, svedčí ti to," vykĺzlo z neho. Už si takmer rukou zakryl ústa, ako veľmi nechutne jeho slová zneli. Briin úsmev sa však rozšíril a kompliment mu oplatila. „Mne sa zase páči tvoj smiech."

Bohovia, vyschlo mu v hrdle.

„Takže, tvoja odpoveď na moju otázku je?" pokúsil sa zahovoriť čokoľvek tie vety predtým znamenali. Jemne sa odtiahol, musel zahnať teplo tlačiace sa do každej časti jeho úbohého tela. Prečo s ním jedinká Briina veta mávala ako s malým chlapcom?

Ona sa zachichotala. „Niekedy ti nerozumiem, Goldon."

Oči sa mu rozšírili a po chrbte prešiel rýchly chladivý mráz. Maličká dnes očividne skúšala jeho výdrž. Nie, že by mu jej správanie prekážalo, aspoň bola späť. Taká akú ju mal rád. „Teraz neviem o čom točíš? Nerozumieš, prečo som dokonalý? Odpoveď je, narodil som sa tak. Či prečo sa ti pri mne tak ťažko dýcha? Odpoveď je, narodil som sa tak. Bezchybný, myslím. Obe idú ruka v ruke."

Briana zatvorila oči a jemne zavrčala. Zo srandy, samozrejme. „Nie, tomuto. Vždy pokazíš romantickú chvíľu, Goldon," vysvetlila mu. Jeho úškrn nabral nový život. Väčší než kedy predtým.

„Och, ak chceš, aby som ťa pobozkal, stačí povedať," sebavedomo mykol plecami. Nikdy sa mu netriasol hlas viac.

Našťastie, maličká si to nevšimla. Nechápavo zdvihla obočie a jemne kývla hlavou. V očiach jej kričalo očakávanie. Lue sa zamračil, pripravený hrať ďalšie kolo ich hlúpych hier. Miloval, ako znelo jeho priezvisko na jej horúcich perách. Robilo s ním divy.