Možno pre nás hviezdy jedného dňa padnú

20. časť - Briana

Nádherný chaos, tak by Bria opísala hlavnú spálňu kráľovstva. Farby, kultúry a štýly sa miešali, no vytvárali niečo celkom nové, pútavé.

Po dvadsiatich minútach blíženia sa hradom, konečne vkĺzla poza ťažké dubové dvere.

S Naomy si dopoludnia prechádzala únikové cesty, stratégie. Vedela, že vrahyňa ju kryla, a predsa, tu hore v izbe sa cítila sama. Čas bol kľúčom. Stačili pomalé neunáhlené kroky. Premyslené a precízne pohyby.

Prvé Bria preskúmala okná, dvere, ich otváranie a zámky. Zapisovala si do mysle zložité mechanizmy, tvary skrutiek a pevnení. Všetko nápomocné.

Akonáhle skontrolovala najpodstatnejšie veci, dovolila si poľaviť. Ustúpila do stredu miestnosti a rozhliadla sa.

Zem zdobil prekrásny zlatisto-tyrkysový koberec, pretkávaný oranžovou niťou vytvárajúcou zložité obrazce. Pod ním plávali studené žulové kachličky. Steny svietili bledými krémovými farbami, nič pútajúce priveľa pozornosti. Strop žiaril bielou.

Naproti dverám stáli veľké sklenené dvere, pripomínajúce okná, zdobené zlatými mrežami. Viedli na balkón, ale Bria sa ich neodvážila otvoriť. Bála sa čo i len pohnúť hodvábnymi tyrkysovými záclonami.

O stenu vedľa sa opierala obrovská kráľovská posteľ s baldachýnom vo farbách kráľovstva. Posteľ bola zahádzaná desiatkami perových podušiek a tkaných diek. Jej čelo krášlili vyrezávané obrazce drakov a jazdcov. Pôsobila impozantne, dôležito.

Nábytok naokolo zostal v jemných krémových farbách. Šatníky, nočné stolíky, zásuvky, skrinky... Všetko vytesané s precíznosťou a ladnosťou a zároveň zachytenou divokosťou a vášňou. Prekrásne. Bria neodolala ani toaletnému stolíku oproti, posiatemu stovkami líčiacich produktov. Lesklé i matné tiene najrôznejších odtieňov ju fascinovali.

Luster hovoril sám za seba. Sviečky umiestnené v tenkých zlatých obrúčkach vytvárali dojem stromu. Sem tam z neho viseli prekrásne kryštálové ruže. Steny prekrývali obrazy a erby. Jeden rodiny kráľa, Terrestrovcov; jeden rodu kráľovnej, čiže erb samotného kráľovstva Aestrory. A nakoniec v strede medzi nimi, sa vynímal znak Fruy. Najkrajšieho a najbohatšieho prístavného mesta kráľovstva.

Dvaja draci, tyrkysový a oranžový, sa prepletali a vytvárali obraz dvoch stvoriteľov mesta, vládcov Dračích ostrovov. A nad nimi horelo srdce z plameňa, vyobrazenie Riausa. Ich Boha, jazdca Drakov a spasiteľa.

Bria počula mnohé líšiace sa príbehy, videla nákresy drakov a bohov, a predsa, keď sa dívala na erb so zlato-striebornými detailmi, sánka jej spadla k zemi. Vyzeral dych-berúco, veľkolepo.

Vtedy niečo zašušťalo za dverami.

Bria sa nepokojne strhla a jediným nádychom ležala pod posteľou, práve v čas, keď sa dvere otvorili. Stál v nich kráľ. Postavu mu zahaľovala jednoduchá ľanová košeľa a tmavé nohavice; na nohách mu spatrila úbohé pletené sandále.

Zatajila dych a napäto čakala. Kráľ si sťažka vydýchol, prešiel k posteli a so zafučaním si na ňu sadol. Matrac nad Briou zaškrípal a zatlačil jej na hlavu.

Sotva dýchala.

Odrazu, miestnosť naplnilo klopanie.

„Áno?" ozval sa kráľov zničený hlas v silnom kutonskom prízvuku i po rokoch vo Frue.

„To som ja, Reu. Jah," odpovedal s neskrývanou náhlosťou kráľovský radca Jah Noraz, tiež Kutončan. A napriek nenávisti Fruančanov voči nemu, kráľ ho miloval nadovšetko. Povolal si ho k sebe a neprešiel z neho ani krok. Ale Aestora stratila vďaka jeho rozhodnutiam milióny zlatiek, to sa tak ľahko nezabudne.

Bria ho nepoznala. Nikdy sa o kráľovské drámy nezaujímala.

Posteľ zaplakala a kráľ sa s ďalším povzdychom postavil, aby otvoril dvere. Briana nevidela hlavu ani jednému z mužov, čo našťastie znamenalo, že ani oni ju.

Kráľ s radcom zastali v dverách. Miestnosťou prefúkol jemný vánok a... Do pekla. Ostrý parfum radcu ju pošteklil v nose. Bria okamžite prižmúrila oči, rukou si pritlačila na nos a pery a potlačila prichádzajúce kýchnutie, ako len vedela.

Do pekla s ňou!

„Reu," hlesol radca, „Nesmieš viac odkladať tú poradu. Od oslavy budeš na tróne, rozumieš. Nemôžeš..."

Kráľ ho prerušil. „Nie tu, Jah. Prezradíš nás."

Bria cítila Norazove prikývnutie a náhle stíšenie. „Čas sa kráti, musíš prísť s plánom..."

Pichanie v nose silnelo a každá časť jej tela sa prekonávala. Snažila sa venovať rozhovoru, kvôli zvedavosti i záujmu, lenže sotva dokázala dýchať. Potrebovala. Si. Kýchnuť.

„Zajtra ráno sa stretneme na porade. Skôr nie," odvetil mu chladne kráľ. Briana počula radcove zavrčanie. „Nie. Radu do toho nemiešaj. Iba ty a ja. Musíme prebrať čísla, brat. Počet mužov, zbraní, koní. Všetko. Nie s radou, iba medzi dvoma očami."

Kráľ zakašľal a Bria zaťala zuby. Nie. Nie. Nie. Nie. Nie...

V mysli si prebehla všetky nadávky, škaredé slová, no ani jedno nezastavilo šteklenie v nose. Potichu si kúsala do pery a búchala po nose. Všetko len zhoršovala.

„Dobre," odfrkol nespokojne kráľ.

„Teraz," pritlačil radca. Kráľ prestúpil z nohy na nohu, nahnevaný. Napätie stúpalo. V Brii tiež.

„Teraz," pokúsil sa znova a, vďaka všetkým svätým, ťažké dvere sa za radcom i kráľom zabuchli práve v momente, kedy z Briany vyletelo jedno hlasné kýchnutie.

No nič. Nemohla strácať čas. Najmä, keďže ju počuli kýchnuť pravdepodobne i stráže pri bráne.

Bria sa rozutekala preč.

Koniec koncov, mala čo potrebovala, mala detaily.

Nie úbohý rozhovor medzi dvoma nedôležitými ľuďmi. Predsa len, sústredila sa na kráľovnú.

Áno, kráľovnú. Oveľa dôležitejšiu starosť. Aspoň myslela.

A možno preto jej rozhovor vyletel z hlavy.