Možno pre nás hviezdy jedného dňa padnú

26. časť - Lue (minulosť)

Pevne stískal tenkú stranu knihy medzi prstami, nepripravený opustiť príbeh. Lueho srdce zaplakalo a v hlave už teraz smútil za postavami. Miloval knihy, miloval uniknúť z krutého sveta reality, miloval... Mnoho vecí. Nočnú oblohu, studené citronády, vôňu byliniek, svojho brata, malé zvieratá; mohol by pokračovať do konca života.

Rád sa strácal v malých detailoch sveta; nachádzal v nich pocit bezpečia. Po odchode mamy, to nemali s otcom ľahké. No vďaka Ronialovi a jeho radám aspoň zvládnuteľné. I to bolo niečo.

Tiché kroky ho vyrušili od posledným troch viet príbehu a Lue zdvihol hlavu, aby si prezrel usmiateho brata. Kráčal k nemu s roztvorenými rukami. Lue neodolal, vstal a rozbehol sa za ním, priamo do jeho objatia.

Ron nosil dlhšie vlasy zviazané v jednoduchom drdole, dlhú tuniku oranžovej, jeho obľúbenej farby, večne potrhané čižmy a ľahké nohavice. Vyzeral veľkolepo a skromne. Ako hviezdy a tmavé mraky.

„Lu," stisol ho pevne v objatí Ron, držal ho, držal ho, držal ho, „vyhrali sme. Prijali ma do gardy, už stačí iba udať otca a sme voľní. Ty a ja, náš nový dom a..." na moment stíchol, často potreboval chvíľu ticha na poupratovanie myšlienok, Ron ich vlastnil v hlave veľa. „Budeme voľní," zopakoval.

Lue zaplesal od šťastia. Nádej bolo to najhoršie, čo sa kedy Luemu prihodilo.

„Budeme šťastní," opravil Rona.

Už týždne sa snažili uskutočniť ich spočiatku nepremyslený plán, ale časom a vďaka Ronialovej neodbytnosti sa im začínal napĺňať. Krok za krokom. Ron pre neho robil všetko, obetoval všetko. Ľúbil ho, ako jediný. Len jemu sa rozžiarili oči v Lueho prítomnosti. Nie matke, nie setre, nie otcovi. Ronialovi.

Svet nabral nový zmysel.

Jeho brat sa odtiahol, postrapatil mu vlasy a prešiel ku knihe na zemi. „Hviezdna vojna? Zaujímavé," pozrel sa na neho s pobaveným a zároveň prísnym pohľadom, „otec ťa zbije, ak zistí, že tu celé dni vysedávaš s knihou v ruke. Čo chvíľa príde domov."

Lue mykol plecami a vzal knihu do ruky. Ron vravel pravdu.

Spoločne vyšli schodmi hore z pivnice, tréningovej haly, prešli tichým prázdnym domom až do kuchyne. Lue sa za roky naučil ignorovať krvavé obrazy, zbrane na každom kroku, uschnuté kvety či temnotu domu.

„Sadaj," pokynul Ron na stôl, zatiaľ, čo on pridal drevo do pece, „Dnes budú jablkové taštičky."

Lue nevedel variť, sotva dosiahol trinásty vek, avšak Ronial vedel piecť i variť výborne. Spoločne ošúpali jablká a začali pripravovať cesto.

„Škoricu!" vykríkol Ron po pár minútach ticha, kedy sa údajne musel sústrediť, aby do misy nasypal správne množstvo múky a pekne rozbil vajíčka.

Lue sa ťažko ovládal, keďže jeho brat kráčal po kuchyni s bielym nosom.

„Škoricu!" ešte raz so smiechom skríkol. Lue sa ospravedlňujúco usmial a podal bratovi čo treba.

„V novom dome ťa naučím piecť samého. Absolútne ma nezaujíma, či sa ti to páči a či nie!" povedal úprimne Ron a hodil po Luem prázdne vrecko od škorice. „Po práci prídem domov a nech ťa bohovia žehnajú, keď ma neprivítaš s plným tanierom dobrôt. Budeš žienka domáca."

Lue vyplazil jazyk pobavený Roovým zlým vtipom. „Nebudem."

„Môj milý, si píš, že budeš. Inak ťa nechám spať na lavičke pred dverami," pohrozil mu.

Kuchyňu zatiaľ naplnila sladká vôňa pečiva.

„Aby si tam nespal ty," vyhrážal sa Lue naspäť. Onedlho boli dvaja s bielymi nosmi a múkou vo vlasoch.