Možno pre nás hviezdy jedného dňa padnú

7. časť - Taj

Búšenie srdca sa Tajovi rozlievalo po celom tele. Dýchal, ale kyslík mu dochádzal prirýchlo.

Pri vstupe do izby... Ten jedinký pohľad na nevládnu Naomy pod mohutným telom jednoho z mužov; perami sa blížil k jej výstrihu, ruky držal medzi jej stehnami.

Vďaka Dagriusovi, dostal sa iba tam.

V momente ním preblysli desiatky citov. Hnev. Strach. Úzkosť. Smútok. Ľútosť. Panika. Úľava. Opäť hnev. Obavy.

Miešali sa v jeden.

Lue ho poslal do svojho apartmánu v hostinci u Hrčku, kým on s Brianou nenápadne vyniesli mŕtve telá koniarov k brehu, kde im plánovali vytiahnuť pľúca a nechať morské dno, aby sa ich zmocnilo.

Zaslúžili si to. Ak nie horšie.

Taj opatrne zasunul kľúč do dverí, ruky sa mu triasli o niečo menej. Snažil sa upokojiť. V rukách sa mu nespokojne mrvila Naomy; dookola opakovala jediné slovo, ktoré Tajovi lámalo srdce. „Prosím." Znela zlomene, vyčerpane. Zraniteľne.

Zámok cvakol.

Pravdupovediac, Taj neskúmal apartmán. Okamžite preniesol Naomy na zelenú sedačku pred ním. Jej úbohé telo zľahka uložil na mäkký materiál. Nervózne si prehrabol vlasy a pobral sa pohľadať niečo na pitie. Možno i vedro.

Prečo nedokázal zniesť i len pomyslenie na... čo mohli tí slizkí muži spraviť?

„Taj," započul jej šepot. V sekunde stál pri nej. Skláňal sa k jej zamračenej tvári, kučery mu neposlušne padali do tváre.

„V poriadku, Naomy?" Aká to ironická otázka; skvelé Taj. Vôbec sa ju práve nechystali znásilniť. Nik by po tom zážitku nebol ani blízko k poriadku.

Z očí jej vytiekla slza. Pokrútila hlavou „Asi budem zvracať..."

Nepotreboval počuť viac.

Zo sekundy na sekundu, pri nej Taj znova stál, vedro v rukách, silne dúfajúc, že jedna z Goldonových divných záľub nebolo umývanie podlahy. Skutočne, keď Naomy po desiatich minútach vracania konečne skončila, vedro sa stalo nepoužiteľným.

Taj ju opatroval. Nosil jej poháre a poháre vody, koniec koncom, všetko zo seba pred chvíľou dostala. Hladil ju po spotenej hlave. Dekou jej prikryl trasúce sa telo. Rukou utieral jej horúce slzy, červené líca Naomy horeli.

„Bude to lepšie, neboj," šepol jej.

Po ďalšej pol hodine, sa znova otvorili dvere. Bria pribehla k Tajovi, strach v očiach, hlas zachrípnutý. „Všetko dobré?" spýtala sa. Taj prikývol, no Briana sa zohla a vtiahla vrahyňu do objatia. Lue neprítomne stál vedľa Taja.

Kutončan minútu mlčal; kruhy pod očami mu pridávali na veku. Potom sa pohol smerom ku kuchynke, mimoriadne úzkej, odkiaľ prišiel so šálkou čaju. Bylinkovým, usúdil Taj podľa vône. „Nech to vypije," prikázal rozvážne, „ja sa idem opláchnuť. Náhradné periny sú v skrini, sami si ich podeľte. Postel je moja."

„Ďakujem," hlesla potichu Noamy, kým sa Lue stratil za dverami menšej kúpeľne.

Taj sa usmial. Akokoľvek ťažko sa to priznávalo, akokoľvek túžil Lueho Goldona otráviť v spánku, dnes ich niekoľkokrát zachránil.

Lue si poďakovanie zaslúžil.

Každý z nich si ho zaslúžil.

♕♛♕♛♕♛♕♛♕♛♕

Hodiny ukazovali pár minút po dvoch nadránom. Z vonku neprichádzali hlasy zabávajúcich sa Fruančanov, vtáky nečvirikali. Prímorský vánok, doposiaľ nepretržito fúkajúci, ustal. Taj ho zbožňoval. Pripomínal mu domov. Skoré ranné jazdy po nekonečných lúkach, vietor vo vlasoch...