Možno pre nás hviezdy jedného dňa padnú

41. časť - Briana

Briana sa zhlboka nadýchla, no telom jej i tak prúdilo príliš veľa napätia. Ruky sa jej neprestali triasť. Nenávidela každú sekundu tohto... čokoľvek to bolo. Nemohla sa zastaviť. Túžila... Po čom túžila? Po zbabelom úteku? Úprimne, rozmýšľala nad ním, a predsa, z nejakého hlúpeho dôvodu zostala. Niečo ju tu držalo, niečo v nej vyvolávalo pocit viny, pri čo i len pomyslení nad opustením Fruy. Ten otravný pocit v hrudi. Nenávidela ho. Taj, Naomy ani Lueho v tom nemohla nechať. Na rozdiel od Goldona, v sebe mala aspoň toľko chochmesu.

Ale, hnevala sa. Veľmi sa hnevala.

Vnútorne mu odpustila už v moment, keď vstúpila do svojej izby a tam stáli oni. Taj a Naomy. Obaja nažive, obaja šťastní a spolu. Nemala sa prečo hnevať, nie viac... Ale išlo o niečo viac, o princíp. Pripravil ju o všetko, akoby bola iba vec. Chcel ju vlastniť. Nie Brianu Dolar. No ju, jeho maličkú.

Odmietala byť len ďalšou bábikou.

Avšak, pri každom pohľade na jeho tvár, príliš dokonalú a bezchybnú, aby ju nosil on, sa hnevala. Prečo?

Možno lebo ho stretla? Možno práve preto, že keby sa vrátila v minulosti, nič by nezmenila. Dovolila by mu ukradnúť jej myšlienky, pomotať jej hlavu a... Nenávidela ho za to, samozrejme, no najviac za to nenávidela seba. A to ju hnevalo.

Ak by nastúpila na loď a odcestovala by do lepších krajín, v hlave by si nechala predstavu toho dobrého Lueho. Toho, ktorý ju nútil usmievať, ktorý jej ukázal nový svet, nové pocity. Po čase by zabudla, po čase by si dovolila spoznať niekoho nového, niekoho správneho. No nie... Ten idiot ju znova zatiahol do problémov, tentoraz horších, než vraždy vlastnej kráľovnej a poštvanie otca. Preto teraz kráčala vedľa neho s lístkom na loď vo vrecku, alebo tiež s dvesto zlatkami minutými na zbytočne, nútená stať sa tým, čoho sa jej podarilo zbaviť.

Zlomil ju. Znova. I preto sa hnevala.

Bola s ním sama. Iba ona a on.

„Slnko už zapadlo," povedal Lue. Nedokázala da na neho pozrieť. Vlastne pochybovala, že by dokázala otočiť hlavu jeho smerom i so zatvorenými očami. Nezniesla by pomyslenie na jeho tmavé oči, intenzívny pohľad, dotyky, slová...

Nepovedala mu: Vážne? Vôbec som si nevšimla. Nedarovala mu ani iné ironické poznámky. Iba mlčky kráčala ďalej.

Mierili k známemu miestu. Továrne, kde i naposledy kradli hviezdny prach, lebo nejaký primitívny jedinec navrhol, aby ho použili ako istotu. Mienili ním obkolesiť okolo Norazov dom, takže v prípade jeho úteku stačila iba iskra plameňa a kruh by sa premenil na ohnivú bariéru. Istota.

Do pekla aj s istotou. Ak im bude chcieť utiecť, utečie.

Bria namietala. Vedela, čo znamenalo spolupracovať s Luem. Sama. No potom videla pohľad Taja a Naomy, oboch šťastných. Dlžila im to. Ten jeden večer samoty na Tajove narodeniny. Navyše, nemohla sa Goldonovi vyhýbať navždy.

Nechcela.

Ako Goldon povedal, nad nimi sa už rozprestierala čierno-čierna obloha pretkaná občasnými tmavými mrakmi a prvými hviezdami. Žiadny pokoj, či krása. Vietor pofukoval silnejšie a pripomínal Brii blížiacu sa jeseň.

„Spomaľ!" započula znova Lueho. Jeho hlas znel jemnejšie. Možno preto spomalila.

„Vidíš niečo?" spýtala sa chladn. Dokonca chladnejšie, než plánovala.

Spoznávala okolie. Ploty, stromy, budovy. Hlavu jej zaliali spomienky. Pamätala si každý detail. A akokoľvek rovnako to tu vyzeralo, všetko sa zmenilo. Bria nemyslela počasie, či oblečenie, jej čierne kožené nohavice a tmavomodrú tuniku s malými bielymi ružičkami. Nemyslela Lueho dlhšie vlasy, či blížiaci sa dážď.