Možno pre nás hviezdy jedného dňa padnú

13. časť - Lue

Lue sa zhlboka nadýchol a vlhký slaný vzduch mu upokojil rozbúrenú krv. Vánok mu postrapatil spotené vlasy a konečne vydýchol.

Nenávidel bezmocnosť, a predsa, po hodine čakania na pošte mu nezostávalo nič iné. Netušil, prečo Fruu nenávidel. Prečo ho pri pomyslení na desať najbližších dní v nej dusilo a sťahovalo pri srdci.

Uteč!

Lue sa vybral smerom k domu svojej mamy. Triedil vlastné neporiadne myšlienky, snažil sa pospájať pocity a... Pera mu zablúdila medzi zuby a pachuť krvi mu bola jediným spasením.

Opatrne zastavil pred známymi dverami a zaklopal.

„Hneď som tam!" počul Durin hlas, ktorý nasledovalo hlasné otáčanie kľúču v zámke, nádherné upokojujúce cinknutie a... Duri sa neusmievala. Pery mala mierne pootvorené, jazykom nervózne prebehovala po spodnej pere a očami ho skúmala od hlavy po päty a naspäť.

„Aj ja ťa rád vidím, sestrička," žmurkol na ňu a bez ďalších slov ju obišiel smerujúc do obývačky. Pravidlo číslo jedna, nedaj na sebe poznať strach a neistotu. Vždy sa nes so sebavedomím.

„Mama," pozdravil Alinu Goldon. Na moment sa i pousmial, avšak, nemienil jej dávať nádej. Sama si vybrala.

„Lue. Ahoj, zlatko," zdvihla k nemu pohľad. Samozrejme, o sekundu na to sa zdvihla a prešla k nemu, chcela ho objať. Objať ho mala vtedy, keď to potreboval. No ona sa neunúvala ani stáť pri ňom.

Lue z vrecka vytiahol pokrčený papier a vtisol jej ho do ruky. Vzduch sa sťažil. „To je objednávka. Ak by si potrebovala niečo doriešiť, tak..."

„Zostaň na chvíľu, prosím. Vypi si s nami čaj," pokúsila sa mama. Jej hlas znel nežne, ako pierko, ktoré ho hladilo počas tuhej zimy.

„Si monštrum!" zakričala mama na otca. Oči jej žiarili červenými slzami, prekrýval ich strach. „Myslíš, že predo mnou utečiete? Že máte šancu?" Otec svoj hnev potvrdil úderom päsťou do steny. Lue sa zatriasol.

Spomienka na jemnú preliačinu steny v obývačke, Lueho vyviedla z miery. „Nemal by som," zachrapčal.

„Nechaj nás ísť a chlapci sú tvoji," zastonala mama, „prosím." Malá Duri ju držala za ruku a žmurkala ako o život, slzy sa napriek tomu predrali na povrch.

„Bude to chvíľka. Aspoň nám povieš, čo je nové v Kutone," navrhla. Jej ruky... Lue ustúpil dozadu. Ďaleko od nej.

Chlapci sú tvoji! Chlapci sú tvoji! Chlapci sú tvoji! Nenávidel každé z maminých mizerných slov. Lámali mu malinké srdce na črepiny ničoty. Akoby bol nič, akoby nestál ani za biedne zbohom.

„Mama," hlas mu odchádzal. Nedokázal minulosť dostať z hlavy. Dookola počul jej slová, roztrieštenie skla, zatváranie dverí...

Mal spať. Vedel, že mal, keď sa náhle dvere na jeho izbe otvorili, keď ho bez varovania zaštípalo líce a krv sa valila k ubolenému miestu. Otec.

„Snažím sa, Lue, nevidíš? Viem, že som pokazila veci, ale..." Slzy sa jej tlačili do jej, jeho, očí. „Chcem to napraviť." Nebolo čo napraviť. Lue neexistoval, skladal sa z omylov a chýb jeho rodičov. Zomrel dávno. Dávno. Dávno.

Obrovské ruky ho vytiahli do vzduchu a ich uchopenie ho bolelo. Nemohol dýchať. Nemohol kričať. Nik by ho nepočul. Nie mama, ktorá utekala s Duri do bezpečia. Nie Ron, ktorý spal na druhej strane domu.

„Bála si sa? Aspoň jednu noc, mama? Bála si sa?" Slová z neho vybehli skôr, než si ich stihol premyslieť. Pálili ho na jazyku.

Otec ho odhodil. Ako kus odpadu. Preletel cez obývačku, až sklenená vitrína ho zastavila, ostré črepiny sa mu zarývali do chrbta.