Možno pre nás hviezdy jedného dňa padnú

45. časť - Taj

Taj nenávidel každý okamih poslednej hodiny. Tá bitka? Nech ich napadlo čokoľvek, obklopovala to nepríjemná temná energia. On i Naomy to cítili. Netušili ako ich porazili, ani ako sa odrazu ocitli na zemi preberajúci sa z bezvedomia, no vedeli, že každá rana od tých beštií ich stála poriadny kus energie.

A potom tu bol Filip.

Nemohol prehovoriť, keď sa pred nimi vrah zjavil. Nemohol mučiť Naomy vlastnou sebeckosťou. No jeho slová zabodli hlboko do Tajovho srdca. Vedel, že vravel čo Naomy chcela počuť. Vedel, že keby nešlo o neho, Briu a Lueho, Naomy by nepremýšľala a išla s ním.

Obetovala sa. Obetovala všetko čo ponúkal.

Jej zranený hlas... Každý tušil akí blízki si boli. Priatelia od začiatku do konca, a predsa s ním bojovala. Možno preto tajne ďakoval Luemu za to skončenie. Nežiarlil. Horel. Horel pre Naomynu bolesť v očiach, ktorú spôsoboval.

Musela si vybrať. Za to sa Taj nenávidel. Bola jeho, áno. Dnes ráno mu to sama dala zreteľne najavo. Trikrát... Ale, kto by to počítal? Ale Naomy tiež mala vlastnú hlavu.

Schodisko sa zdalo rovnaké ako zvyšok domu. Zapráchnivelé zábradlie, staroružové steny, množstvo pavučín. Čím nižšie zostupovali, tým viac Taja objímal chlad. Dral sa mu hlboko do kostí a vyčerpával ho.

Akoby platil za dýchanie. Za prežitie.

Kráčali opatrne. Nik z nich sa ani len neopovážil dotknúť zábradlia, či fakieľ rovnomerne rozložených po stenách. Všetci plávali v myšlienkach, v tichosti.

„Spomaľte!" rozkázal Lue.

Taj sa pre istotu obzrel za seba, lebo akokoľvek bol ich cieľ pred nimi, ktokoľvek by sa im v jeho dosiahnutí mohol pokúsiť zabrániť. Najlepšie zozadu. Taj strážil zadok, to bola jeho úloha. Takže nielen väzba, Taja by tiež zdráhala večná vina. Oba privysoké poplatky za hlúpy omyl. Nepozornosť.

Našťastie, za nimi nestál nik. Prenasledovala ich tma.

Čas plynul pomaly. Prešli roky. Ticho prerušoval iba šuchot oblečenia a dlhé vzdychy im značili, že čas sa skutočne hýbal. Strácali sa.

Noraz ich ničil. Chcel ich na kolenách. Chcel ich v pasci. Nik z nich sa však neotočil, nik z nich nezastonal. Celý život prežili vo väzení, zamknutí v krabičke predsudkov. Toho bola ich šanca na slobodu. Nevzdali by sa jej. Nevzdali sa.

Medzery medzi jednotlivými fakľami sa konečne skracovali. Lue zastavil. Nie kvôli Norazovi, nie kvôli dobrej správe...

Zastavil pred tými najzvláštnejšími dverami sveta. Obrovská oceľová plocha bez kľučky, bez zámku. Bez čohokoľvek na otvorenie.

Išlo o skúšku, pochopil Taj. Museli si zaslúžiť každý ďalší krok v tomto dome.

Išlo o Naomynu skúšku. Jedno z tajomstiev, ktoré s Luem držali. Na ktorom súhlasili. Pretože tesne pred odchodom našli list so slovami: „Naomy, príď dnes o pol noci na Dračie ostrovy. Sama." Nič viac. Nič menej. A akokoľvek ťažké bolo nahovoriť Lueho k mučaniu, Tajovi sa to podarilo.

Ale teraz, keď bojovali s beštiami, keď ich zastavil Filip a keď pred nimi stáli oceľové dvere, došlo mu to. Noraz túžil po Naomy. Po nej a nej jedine. Oni boli hračkami, nástrojmi na privedenie ju k nemu.

„Nemali by sme ísť ďalej," šepol Taj. Ak Naomy nepresvedčil ani najlepší priateľ, človek, s ktorým vyrastala, ani ničivé príšery, a dokonca ani nekonečné schody, nechcel vedieť, čo sa nachádzalo za dverami. Nechcel vedieť, čo museli obetovať, aby Naomy dostal Noraz tam kde chcel.