Možno pre nás hviezdy jedného dňa padnú

15. časť - Briana

„Hlúpa farba,"zakvílila Briana, „už sa začala vymývať." Klamstvo, teda samozrejme, ak sa nepočítala Briina každodenná hodinová kúpeľ a násilné žmýkanie vlasov ako vymývanie. „Zajtra si budem musieť dať šatku."

Skôr než sa Naomy stihla otočiť s ponukou ďalšieho nafarbenie, Bria po nej hodila najvraživejší pohľad, aký sa jej podaril vyčarovať a pokračovala smerom z hradu. Nemala zľutovania s ničiteľmi jej vlasov. Žiadne.

Pred nimi sa rozprestreli stovky budov Fruy a ovanul ich horúci vzduch. Posledné dni sa s nimi počasie hralo. Denné teploty stúpli i o štyri stupne a keby mohla, Bria by menila svoju prepotenú košeľu minimálne štyrikrát denne.

Leto nebolo jej ročné obdobie.

Pod Briinými nohami sa konečne objavil most.

„Do vily?" spýtala sa. Namiesto odpovede Naomy stuhla.

Chvíľu trvalo, kým Bria našla zdroj Naomynho zdesenia, ale akonáhle jej padol pohľad na vysokú postavu so zlatistými vlasmi, sotva zo seba vysúkala: „Za sudy."

Obe sa skryli, Naomy stále bez slov. „Nie som jediná, ktorá vidí Filipa, že?"

Vrahyňa vedľa nej pokrútila hlavou.

„A pri ňom stojí princezná?"

Teraz prikývla.

„Akože pri sebe? Normálne sa spolu rozprávajú?"

Znova prikývnutie.

„Smejú?"

Posledné prikývnutie.

Briu v podstate nezarážalo nič. Filip lámal dievčenské srdcia na dennom poriadku, iba Naomy mala výnimku, naopak princezná Lara bola dievčaťom, ktoré by sa bezhlavo zamilovalo do kohokoľvek s lichotivými slovami. Briana jej závidela milú tvár s nádherným úsmevom, veľké modrasté oči orámované hustou líniou dlhých rias, ružovkasté líca a bezchybnú slnkom pobozkanú pleť. Gaštanové vlasy nosila v najrôznejších veľkolepých úšesoch so stužkami, korálkami a perlami a po okolí sa prechádzala v honosných drahých šatách, ktoré jej komplimentovali trochu plnšiu postavu s výraznými krivkami.

Bria mohla snívať, princezná jej sny prežívala.

Napriek tomu, pravidlá boli pravidlami. Žiadne pletenie sa do kráľovskej rodiny.

„Filip sa musí dobre nudiť, keď sa spriada s úhlavným nepriateľom," prehodila Naomy, Briana neprepočula jemnú bolesť za sarkastickými slovami.

„Snáď po prvýkrát sa na niečom zhodneme, zaujímavé," zavtipkovala.

Filip sa usmial a, páni, venoval princeznej bozk na... Bria odvrátila zrak. Prečo sa, do pekla, bozkával s princeznou?

Keď sa od seba odtiahli, Filip rukou pohladil princeznino líce a druhou rukou z tašky vytiahol malý predmet a s ďalšou rýchlou pusou jej ho venoval. Šálku. Tú šálku, ktorú so sebou niesol v deň farbenia jej vlasov.

Princezná sa na ňu pozrela a od radosti... Zapišťala.

„Toto je cez hranice mojej výdrži," znechutene povedala Naomy.

„Už súhlasíme druhýkrát."

A tak sa obe vyplížili z úkrytu, rozhodnuté utiecť čo najďalej, hoci by aj museli prejsť kanálmi. Bol to prísľub. Prísľub, že sa o tom ani jedna z nich nikdy viac neplánovala rozprávať.

♕♛♕♛♕♛♕♛♕♛♕

„Taj, sprav mi láskavosť a buď ticho," s prevrátením očí zaskučala Briana, pretože jeho úbohé vtipy rozhodne nezlepšovali náladu nikomu. Skôr zabíjali jej mozgové bunky. Navyše, Bria potrebovala ticho. Pri ňom sa nevedela sústrediť.