Možno pre nás hviezdy jedného dňa padnú

43. časť - Taj (minulosť)

Nenávidel skoré vstávanie. Nenávidel ranné umývanie sa ľadovou vodou. Nenávidel bzukot hmýriaceho hmyzu. Muchy. Najviac zo všetkého nenávidel otca. Pretože kvôli nemu musel skoro ráno vstávať, umývať sa ľadovou vodou a trpieť otravný hmyz.

Momentálne stál v rade budúcich divokých jazdcov a Baku, Tajov mentor, na neho vrieskal, zrovna ako včera, deň predtým a vlastne všetky dni pred ním.

Mal sotva trinásť.

Netúžil byť jazdcom, nepotreboval slávu a titul. Nie, Tajovi sa cnelo cestovať a prežívať dobrodružstvá, nájsť si priateľov a sledovať s nimi hviezdy v noci na vlastnej lodi. To, to chcel Taj.

To mu odopreli.

„Si. Na. Nič."

Taj pri slovách Baku potlačil slzy, prikývol.

Baku sa po chvíli otočil a rozkázal i ostatným jazdcom: „Rozcvička!" Všetci sa bez slov pobrali ďalej do stredu lúky a pustili sa do zahrievania svalov.

Taj ju poznal naspamäť. Všetci museli. Bol to každodenný cyklus, zlý sen, ktorý nemohol zastaviť.

Najprv krútenie hlavy a naťahovanie krku, potom ramenná. Desaťkrát krúžil dopredu, desaťkrát dozadu. Lakte, veľmi dôležité pri lukostreľbe, rovnako ako zápästie a poriadne natiahnutie prstov. Potom prešli ku chrbtu, vytáčali sa doprava, doľava. Ďalej trup, kolená a bežecká abeceda.

Po rozcvičke Taj prešiel k hlavnému stanu. Pomaly chytal dych, kým očami hľadal všetko potrebné. Vybral si jeden z lukov. Trénoval nejaký ten piatok, presnejšie štyri týždne. Luk a on boli jeden. Mama ho učila strieľať od malička. Miloval to.

Občas spoločne osedlali koňov, zbalili stany s vodou a spoločne sa vybrali na pár dni do lesov, kde lovili a zabávali sa. Jazdili rýchlo a zbesilo, vietor im rozfúkaval vlasy a štípal líca, kone erdžali... Boli to najšťastnejšie dni jeho detstva.

Otec ich pokazil. Podľa neho s mamou boli príliš. Príliš divokí. Príliš dobrodružní. Príliš iní...

Poslal ho sem za trest. Vedel, čo by Tajovi ublížilo. Mal sa tu naučiť zodpovednosti, morálke a poslušnosti. Zabudnúť na užívanie, smiech a cestovanie. Mal sa stať iba ďalším zaškatuľkovaným mužom v ich dedine, ráno vstať, skontrolovať záhradu a zvieratá, večer si znova ľahnúť.

Mama ho chápala, namietala proti otcovmu rozhodnutiu. No to nestačilo. Nie, keď Taj otcovi odporoval. Nie, keď sa s ním hádaval. Nie, keď bojovanie proti nemu znamenalo rozpadnutie rodiny a zlé meno v dedine. Nie, lebo by Mira trpela.

Chýbala mu. Tak veľmi mu jeho malá sestrička chýbala.

„Ten nie," zvolal po ňom Baku. Taj pustil dlhší jazdecký luk z dubu a s krásnymi striebornými vygravírovanými citátmi Dagriusa, jazdca jazdcov. „Pre teba je tamten, z jaseňa."

Taj si dofrkol a zaťal zuby. Mal na viac než zlý ženský luk. Na oveľa viac. Strieľal lepšie než väčšina jazdcov.

„Trénujem s ním týždne. Myslím, že je čas na posun," skúsil.

Baku sa zasmial a venoval Tajovi jednu za uši. „Sopliak jeden. Ja rozhodujem či je, alebo nie je čas. S týmto prístupom nedostaneš lepší luk ani do konca výcviku."

Taj sklamane prikývol, vzal si "svoj" luk a pobral sa k ostatným na lúku. Pohľadal prázdny terč, samozrejme, ten najhorší, a začal trénovať.

Nenamietal, netrucoval. Nadýchol sa a vydýchol, vytlačil z hlavy všetky hlúpe myšlienky a pripravil sa na výstrel. Nič iné nemalo zmysel. Nie tu. Nie s nimi.