Možno pre nás hviezdy jedného dňa padnú

35. časť - Naomy

Okolo Naomy pretrvávala tma. Chlad ju mrazil štipky kostí a sotva cítila niečo viac, než brnenie hlboko vo svojom vnútri. Boj medzi životom a príšernou smrťou. Zmrznutím.

Čo ak nemala silu bojovať?

V hlave jej hučalo z nárazov vody naokolo. Nemohla dýchať, iba vypľuvala slanú vodu, zapĺňajúcu jej pľúca. Štípala ju, drhla.

Alebo to bola blížiaca sa smrť?

Akokoľvek chcela, nedokázala svoje úbohé telo prinútiť pohnúť sa. Akoby ani neexistovalo a spolu s okolím sa rozprášilo na márne kúsky prachu. Na spadnuté hviezdy.

Snažila sa o záchranu, no bez úspechu úspech. Nemohla otvoriť ústa na dostatočne dlho, oči takisto. Topila sa a posledná nádej s ňou. Sťahovalo ich hlbšie a hlbšie a hlbšie do temnoty mora.

Pred očami si vybavovala mesačný svit, nočnú oblohu a hviezdy, ktoré ju posievali. Bála sa smrti. Bála sa chladnej zimy za rohom. Čakala na ňu, po zvyšok jej žitia ju čakala.

Pri uchu pocítila jemné bzučanie a odrazu ju zašteklili. Voda?

Telom pocítila prejsť vlnu niečo teplého, hrejivého, liečivého. Kúsok energie, ktorý ju pritiahol bližšie k svetlejšej strane sveta. K životu. Zhlboka sa nadýchla a drala sa za tým. Srdce jej začalo biť v normálnom rytme. Cítila, ako cíti. Cítila, ako sa drží okraju útesa.

No realita zostávala príliš vzdialená, aby sa jej naplno poddala.

„Zobudíme ju?" počula niekoho pritenkým piskľavým hláskom zašepkať. Znel vymyslený, neskutočný, ako výplod jej fantázie. Snívala? Čo ak už o čom snívať nemala, čo ak takto vyzeral život po živote?

„Buď ticho, Liry! Nebudeme ju budiť," napomenul ju iný hlások. Skúsenejší, zdalo sa. Počula ho, niekedy v minulosti, v spleti spomienok a zabudnutí, ho počula. Znel rozprávkovo, ale skutočne.

Cez telo jej znova prebehol pramienok tepla a naplnil ju ďalšou štipkou energie. Prijala ju s neskrývanou vďakou a ľahkosťou. Odrazu si spomenula na svoje meno. Naomy. A dýchanie? Začala vdychovať vône okolia. Exotické.

„Ako vedieme, že bude v poriadku?" spýtal sa opäť prvý hlások. Tentoraz ešte bližšie, ešte ustarostenejšie. Naomy túžila zaplakať, túžila oplatiť dobré skutky.

„Musíme veriť," odvetil ten druhý. A po tej odpovedi? Naomy zasiahol tretí nával čohosi neuveriteľného. Rozžiarila sa jej myseľ a telo prebudilo späť k životu, nielen prežívaniu. Vnímala jemný vánok, ktorý ju šľahal po lícach, premočené oblečenie zakrývajúce jej ubolené telo a na hlave zopár rán.

Áno, áno... Vedela presne, ako sa sem dostala. Vedela, kde bola. Tropická vôňa sa miešala s jemným pachom síri. Dračie ostrovy. Piesok ju tlačil pod telom. Rozbúrená voda jej obmývala nohy, už ju viac neväznila.

„Chudáčik, vytrpela si veľa. Mali by sme jej pomôcť," zosmutnel prvý hlások.

„Ešte nie je pripravená, Liry. Niečo nemôžeš urýchliť," odvetil mrzuto druhý.

Naomy opäť pocítila jemné šteklenie, no teraz na celej pokožke. Silnelo každou sekundou.

Bolesť z nej náhle odchádzala. Najprv z nôh, už si nepamätali ten nekonečný beh, len niekoľkohodinový odpočinok. Potom z hrude, srdce jej naplnila radosť a pokoj. Žiaden strach, žiadna ťarcha. Len fauna a flóra ostrovov a ich nekonečný prúd uskladňujúcej energie. A nakoniec hlava. Zlé myšlienky nahradili krásne nezmysly. Naomy túžila otvoriť oči, zistiť, kto ju zachránil. Ale na pomaly sa otvárajúcich viečkach pocítila jemný nežné dotyk. Pritláčali ich naspäť.

„Je čas, nevidíš," šepol pokojne ten prvý. Spieval Naomy sladkú melódiu. Uspával ju nadpozemskou harmóniou.

„Ešte nie. Ešte musí odpočívať..."

Naomy naplnil novonadobudnutý pokoj. Ponorila sa doríše najkrajších a najplnších zážitkov. Do tej ríše snov. No predtým, než odišla, predtým, než sa v nej stratila,počula posledné: „Dobrú noc, princezná."