Možno pre nás hviezdy jedného dňa padnú

28. časť - Taj

Doslova ukradnúť slečnu Hustonovú, nepochopiteľne krásnu mladú šľachtičnú, a jej spoločníčku bola brnkačka. Dvere jej prehnane luxusného apartmánu stáli tri ťažko ozbrojení muži. Pod oknami, žiadny.

Robili si z nich dobré ráno?

Pristavili pod oknami, obrovských románskych, obe dokorán otvorené.

Taj posledný raz prekontroloval dýky okolo opasku, nožíky v čižme. Chýbal mu milovaný luk, nemal ho v ruke dni, nebojoval s ním ešte dlhšie. Hruď sa mu dvíhala v pokojnom rytme a oči mu jemne klipkali od únavy. Stáli na nohách hodiny, pripravovali mesto na krvavú oslavu a svoje ihrisko.

Nejedol, nepil, nespal. Od noci s Naomy vedľa seba ani nemohol.

Najradšej by počkal na lavičke pred hostincom. Naomy by misiu hravo zvládla, no boli tím.

„Naša posledná spoločná úloha," vykĺzlo mu z úst. Na perách mu hral úsmev, možno smutný, možno nie.

Naomyne oči zastali a Taj prisahal, že v nich zahliadol krehký kúsok sklamania. „Nerob to zbytočne ťažším, Taj."

Jej slová, jej pery hrajúce sa s Tajovým menom...

„Plán si pamätáš, alebo si ho prejdeme?"

„Pamätám," prisvedčil Taj. Bude mu chýbať ich dynamika, ich kolobeh misií, noci strávené sledovaním, strávené po jej boku. Bude mu chýbať neustály nával adrenalínu, jej divoký pohľad. Ich spoločné prerážanie vetrom, boľavé nohy a strach z chytenia.

Občas rozmýšľal, či sa vlastne tohto života vzdať chcel...

„Tak sa hýb," žmurkla na neho Naomy hrozivo.

Obaja potichu vyšplhali múrmi hostinca, div, že Taj prežil roztrúsené kamene, zarezávajúce sa do jeho rúk. Zanechávali nechcené krvavé stopy. Pre ľudské oko nevpošimnuteľné, pre oči monštier, jasné a bijúce.

Zastali tesne pod oknom a vymenili si posledný prikyvujúci pohľad. Posledné súhlasenie očami.

Spoločne sa započúvali do hlasov z izby, uplakané sťažnosti šľachtičnej, upokojujúce slová spoločníčky. Nič zvláštne, nič neobyčajné. Nič pamätihodné.

Taj pustil Naomy prvú. On ju potichu nasledoval.

Z izby sa neozvalo nič zvláštne, nič neobyčajné, nič pozoruhodné. Neozval sa krik. Nemal kedy.

♕♛♕♛♕♛♕♛♕♛♕

„Ešte hodina," zaplakal Lue so znudeným povzdychom a pretočil sa na vlastnej posteli, „chcete si naposledy prejsť plánom?"

Izbou sa ozvalo jedno-hlasné zúfalé: „Nie!"

Taj s Naomy prišli pred pol hodinou, plán i s jeho najmenšími detailmi počuli trikrát, ráno dva razy a ak sa počítali i dni predtým... Taj ho poznal naspamäť. Bod za bodom.

Pohľadom zablúdil na štyri doklady na stole. Slečna Hustonová, jej spoločníčka a ich dvaja strážnici. Ich nové ja. Naomy ich tiež hypnotizovala očami. Nervózne si čistila nože a húpala nohou. Miloval jej ľudskú stránku.

„Čo takto prechádzka mestom? Čerstvý vzduch by prospel," navrhol. Čakal, kedy Naomyn pohľad nájde jeho, kedy ich spojí. Stalo sa tak. Videl, ako otvárala ústa, ako sa chystala...

„Neviem, radšej by som zostala tu," mykla plecami Bria, Lue nespokojne zamraučal. „Súhlasím s maličkou."

Naomy preskúmala izbu, potom ticho povedala: „Pôjdem s tebou, Taj. Stretneme sa o jedenástej." Usmiala sa, vstala a Taj bežal za ňou s kývaním na rozlúčku. Ignoroval Lueho za desať jedenásť.