Obsessed [h.s.]

50. Kapitola

„Si v poriadku?“ opýtal sa Harry, keď sme po obede sedeli v obývačke jeho matky a ja som v tichosti hľadela na svoj telefón, ktorý bol plný neprijatých hovorov a správ od mojich rodičov. Nechcem si ani predstaviť, čo to bude, keď prídem domov. Vymeškala som jeden deň školy, ušla som s Harrym, nevedeli, kde presne sa nachádzam a okrem toho som bola drzá. Musím uznať, že práve najlepšie vyhliadky som nemala.

            „Iste.“ Kývla som hlavou a zablokovala telefón, ktorý som hneď hodila vedľa seba na sedačku. Pozrela som na Harryho, ktorý sa iba usmial a položil ruku na moje stehno. Pohľad som po chvíli opäť obrátila na Alfieho, ktorý sedel na zemi pri konferenčnom stolíku, kreslil a pritom občasne pozrel na obrazovku plazmovej televízie, na ktorej práve snehuliak Olaf spieval nejakú pieseň o lete.

            Bola som zahĺbená do svojich myšlienok a vôbec nevnímala konverzáciu medzi Harrym, Gemmou a Anne. Premýšľala som nad situáciou u nás doma, ale tiež nad zvláštnym telefonátom, ktorý dnes Harry mal a ja som ho pravdepodobne nemala počuť.

            Isto sa to týkalo tajomstiev, ktorých má v živote očividne viac, ako som si myslela. A sú závažnejšie. Jeho hlas mal v tej chvíli tón, akým som ho nepočula rozprávať ani vtedy, keď sme sa pohádali. Bol chladný, bez akýchkoľvek emócií a takmer krutý. Neviem prečo mi to napadlo, ale isto to má niečo spoločné s Harryho prácou, o ktorej doposiaľ nič neviem a teraz sa sama seba pýtam, či o nej vôbec niečo vedieť chcem.

            Čo si to navrávam? Moja zvedavosť ma zabíja a ja chcem vedieť všetko, čo sa len dá. A ak mi to Harry neprezradí, budem si to musieť zistiť sama.

            „Dúfam, že prídeš čoskoro znova na návštevu, Nina. Veľmi rada som ťa spoznala.“ Usmiala sa na mňa Anne od dverí, na rukách mala Alfieho, ktorý na mňa a Harryho kýval a žiarivo sa usmieval.

            „Rada prídem.“ Kývla som hlavou a zabuchla za sebou dvere auta.

            „Vidíš, ani to nebolelo.“ Povedal Harry vo chvíli, ako sa posadil za volant. „A moja mama ťa má očividne rada.“

            „Tvoja mama je skvelá.“ Usmiala som sa a naposledy pozrela ku domu Harryho mami, kde som už videla iba zatvorené modré dvere. „A...a čo tvoj otec?“ opýtala som sa.

            „Moji rodičia sú rozvedení.“ Mykol ramenami. „Otec žije v Londýne, ale veľmi sa s ním nestretávam. Nemám čas a aj keby som mal, tak nemám záujem. Niežeby sa on šiel pretrhnúť.“ Uškrnul sa jedovito. „Chceš, aby som ťa odviezol domov? Alebo máš na pláne niečo iné?“ opýtal sa, keď sme stáli na červenej.

            „Neviem. Myslím, že najlepšie by bolo, ak by som už šla domov. Moji rodičia už aj tak budú dosť šialení.“ Povedala som popravde a ťažko si povzdychla pri myšlienke toho, ako budú moji rodičia vyvádzať v okamihu, ako prekročím prah nášho domu. To bude ešte tá lepšia alternatíva a tá hrošia bude, ak si na nás počkajú aj s políciou a Harryho rovno zavrú za únos.

            „Fajn.“ Prikývol. „Dnes večer musím niečo vybaviť, ale zajtra sa môžeme vidieť a som celý tvoj.“ Hravo na mňa mrkol a znova pozrel na cestu. Snažila som sa usmiať, ale hneď, ako na mňa nepozeral môj úsmev opadol. Akosi som tušila, že to má niečo spoločné s hovorom, ktorý som si nechtiac vypočula u Anne doma.