Obsessed [h.s.]

30. Kapitola

Prikrčila som sa na sedačke a hľadela na neho s doširoka otvorenými očami. Vážne som nevedela čo chce urobiť, ale takýto výraz som u neho ešte nevidela – nech bol akokoľvek naštvaný.

            „Čo odo mňa vlastne chceš? Čo chceš?“ zakričal tak hlasno, až som sebou mierne mykla. „Chceš, aby som ťa nechal na pokoji? pretože to bolo presne to, čo si včera chcela. Chceš, aby som bojoval? Chceš aby som sa pred tebou plazil na kolenách a žiadal ťa, aby si neodchádzala? Tak čo teda vlastne chceš, aby som urobil? Mám vrátiť späť čas?“

            Bola som neschopná slova. Hľadela som mu do očí a pritom si uvedomila absurdnosť slov, ktoré som pred pár minútami vyriekla. Sama som asi nevedela čo vlastne chcem a tiež som sa nevedela zmieriť s myšlienkou stratiť Harryho ešte pred tým, ako som ho skutočne mala.

            „Prepáč?“ zamrmlala som a rýchlo pozrela do zeme.

            Začula som jeho sarkastický smiech. „A teraz sa prečo ospravedlňuješ?“ irónia mu sršala z hlasu a pritom sa mi v hrdle usadil knedlík, ktorý ma takmer udusil.

            „Ty ma v skutočnosti nechceš,“ začal odrazu, keď som sa ja nemala k nijakému slovu. Ale tie jeho ma zato prekvapili a dokonalo priklincovali k sedačke. Ja že ho nechcem? Nechcieť ho? Harryho? To hádam ani nejde dokopy a je jasné, že mi celkom nerozumie, pretože inak by videl každý jeden signál, ktorým mu dávam najavo, ako veľmi ho chcem.

            „Ako ti také niečo vôbec napadlo.“ Podivila som sa, ale môj hlas bola stále tenký a jemný.

            Nič nepovedal, iba tam stál celý napnutý, akoby bol pred najväčším nepriateľom a musel byť stále v strehu v prípade, že by som na neho chcela nejako zaútočiť. Stále mlčal. Možno to bola iba chvíľa, ale pre mňa sa to zdalo, ako nespočetné množstvo hodín, kedy sme na seba iba zízali a ja som mala stále väčší pocit, že toto nespeje k ničomu dobrému.

            „Asi by bolo najlepšie, keby sme teraz spolu neboli.“ Prehovorila som do ťaživého ticha. „A vieš to aj ty sám.“

            Jeho výraz sa stále nezmenil. Bol príkry a nepreniknuteľný. Nedalo sa z neho nič vyčítať. Nijakú emóciu, ktorú cítil. Jediné čo som vedela bolo, že je naštvaný. Veľmi naštvaný. Po chvíli iba jemne prikývol a odvrátil sa.

            „Nič...nič mi na to nepovieš?“ opýtala som sa váhavo. Nechcela som, aby ma presviedčal nech s ním ostanem – to nie. Ale s takýmto prístupom to skôr vyzeralo, akoby mu na tom vôbec nezáležalo.

            „Čo chceš počuť. Je jasné, že ty si sa už rozhodla a moje slová tu absolútne nezavážia.“ Teraz som bola ja tá, kto bol viac naštvaný. Bral to všetko tak ľahko a pritom si neuvedomoval, že som to ja, kto vo vnútri takmer umiera. Prísť o niečo čo tu vlastne ani celkom nebolo...to bolo fakt nefér.

            „Máš pravdu. Ja som sa rozhodla. Možno keby si sa ty nerozhodol pred rokmi zabiť ženu, keď si bol opitý, tak by to tak nemuselo byť.“ Vybafla som na neho tieto nechutné slová ešte skôr, ako by som si ich stihla premyslieť. A ľutovala som ich v okamihu, ako som ich vyriekla. Bol to nechutný a odporný úder pod pás. Niečo čo sa nedá ospravedlniť.